Dominikánska republika
Prílet
Prvé, čo v DR zacítite je „facka“, ktorú dostanete pri vystúpení z lietadla. Teplý a vlhký vzduch ničím nepripomína ten „náš“. Bohužiaľ sa na to nedá nijako pripraviť. Jednoducho vás v prvých sekundách zaleje pot.
Ďalším prekvapením je to množstvo letiskových zriadencov, ktorí vás sprevádzajú z lietadla po chodníku namaľovanom na ploche letiska. Vybočiť sa neodporúča. To som zistil hneď v prvých sekundách, keď som si chcel „cvaknúť“ lietadlo. Tých zriadencov som napočítal asi 30. Tí ďalší boli vnútri. V príletovej hale si musíte zakúpiť voucher na vstup do krajiny, akúsi obdobu víz. Odporúčam platbu v dolároch, pretože celá DR sa riadi zvláštnym kurzom 1 dolár = 1 euro.
Ak ste si nevyplnili imigračnú kartu v lietadle, poslednú príležitosť máte teraz. Tlačiť sa rozhodne nebudete, stolíkov na vypisovanie je tu asi 200. Ponáhľať sa nemusíte, máte čas. Na hodinky sa nikto nepozerá. Maňána... :-)
Kuriozitou, s ktorou som sa ešte nikde nestretol, bol hotelový check-in ešte v autobuse po odchode z letiska. Do hotela sme teda prichádzali už „ubytovaní“, s kľúčom (kartou) v ruke a bez zbytočných ceremónií na recepcii. Po odnesení batožiny na izbu sme absolvovali krátky obed a s miešaným drinkom v rukách okúsili príjemne teplú vodu morskej lagúny.
Hotel
Dôležitými faktormi pri výbere hotela na trávenie dovolenky je pre nás príjemné a kľudné prostredie a veľa zelene. Tieto podmienky dokonale spĺňal rezort Grand Paradise Samaná.
Ubytovacie zariadenie zvyčajne vyberám ja a manželku zvyčajne postavím pred „hotovú vec“, ale myslím, že ani teraz som ju nesklamal.
Komplex nízkych budov dokonale zapadajúcich do prírody, vôbec nevytvára dojem, že ste v hotelovom zariadení, ale na pikniku v prírode. Všade nakrátko strihaná tráva, ideálna na chodenie naboso. Celý areál je bez slnečníkov. Tieniacu funkciu tu dokonale zastupujú kokosové palmy. Pohodlie si urobíte na ležadlách, ktoré si môžete „zaparkovať“ kde sa vám zachce. Pláž je rozľahlá, piesčitá, lemovaná palmami. Hladina je pokojná, sem tam dorazí k brehu menšia vlnka. Pláž je totiž lagúnou, kde prirodzenú bariéru pred otvoreným morom tvorí koralový útes. Komu by sa pri mori nepáčilo, má k dispozícii 3 bazény s vybavením aj na vodné športy. Všetko vzorne udržiavané. Klientov si tu rozmaznávajú, absolútne nič im nechýba. Nudu zaženie bohatý animačný program i voľnočasové aktivity. V rámci balíka all inclusiv je napríklad i zapožičanie kajaku alebo surfu, čo som samozrejme využil. Všade bary, drinky od výmyslu sveta, v reštauráciách kopec jedla a zákuskov. Samozrejmosťou sú tematické a národnostné večere.
Izby sú klimatizované, priestranné s posteľami „king size“, čiže ako my hovoríme - „letiská“. Nábytok s výpletom z morskej trávy dobre vetrá uložené šatstvo. I kúpeľňa priestorovo aj vybavením štedrá, nechýba vaňa. Každá izba má balkón alebo terasu s nábytkom.
Personál je tu vyslovene pre turistov. Každý vás úctivo zdraví, všetci makajú ako o život. S tak pracovitým personálom som sa doteraz nestretol. Svoj zárobok si zaslúžia. Aj našej chyžnej sme nechali nejaké papierové eurá a každý druhý deň horalku pre deti. Bola vďačná.
Rezort GPS si získal obľubu u klientov z USA a Kanady, pekné číslo návštevníkov tvoria Európania, hlavne Nemci.
Polostrov Samaná
Je najzelenšou časťou DR. Ide o výbežok pevniny v dĺžke 60 a šírke 20 kilometrov. Rozmanitosť prírody zaujala i nás, sú tu najkrajšie pláže sveta, trstinové i banánovníkové plantáže, hory, lagúny, národné parky. Miestni tvrdia, že krajšie miesto v Karibiku nenájdete. Asi na tom niečo bude, dočítal som sa o tom aj vo viacerých knižných turistických sprievodcoch. Je to taká kompaktná časť DR, kde nájdete skutočne všetko.
Mesto Santa Barbara de Samaná
Hlavné mesto polostrova i provincie Samaná. Jeho centrum tvorí komplex farebných domčekov viktoriánskeho štýlu, morská promenáda a najvýraznejšou dominantou je oblúkový kamenný most vedúci nikam. Takúto formuláciu používajú miestni na jeho pomenovanie. Spája malebné ostrovy v samanskom zálive. Mal byť spojnicou mesta s hotelom na poslednom z ostrovov, no k samotnej stavbe hotela už nedošlo. I tak je však most obľúbeným miestom turistov a ostrovčeky zase domorodej mládeže. Ako veľmi to miesto obľubujú mladí, sme zistili pri detailnejšom zapozeraní sa pri oddychu na lavičkách. Ich okolie totiž „zdobilo“ množstvo „gumených pozostatkov“.
Kolumbus
Všetko navôkol tu žije kolumbovským duchom. Krištof Kolumbus sa totiž zaslúžil o objavenie tejto krajiny v roku 1492. Na ceste zo Samany k nášmu hotelu sa nachádza dedinka Las Fleschas alebo v preklade zátoka šípov. Tu sa pri svojej prvej plavbe zakotvila Kolumbova loď. Krištof vedel vychádzať s miestnymi. Vraj ho mali v obľube, obchodovali spolu. No po čase sa jeho posádka dostala do potýčky s Ciguayos (cigánmi) a tí ju zahnali na loď spŕškou šípov. Názov osady zostal, Kolumbus nie :-)
Typická dominikánska dedina
Tvorí ju zopár chatrčí pozbíjaných z kadečoho. Sú však pekne namaľované, všade navôkol je úhľadne čisto. Pri každej je malé políčko, kde si dopestujú zeleninu a jeden – dva banánovníky. Zelené banány totiž chuťou pripomínajú naše zemiaky a je jedno, akým spôsobom ich pripravíte. Až žlté sú sladké a sú oveľa chutnejšie, ako tie, čo poznáme z našich obchodov. Stromy rodia celoročne, takže prísun potravy je pravidelný.
Dominikánci nie sú nároční. Sú chudobní, ale šťastní. Na území veľkosťou podobnom Slovensku ich tam žije 9 miliónov. Nezamestnanosť je vysoká, aké – také príjmy im prináša poľnohospodárstvo a pestovanie ovocia, kávy, tabaku či cukrovej trstiny. Miestni obyvatelia si veľmi dobre uvedomujú dôležitosť turistov a dávajú im to patrične najavo svojím prívetivým správaním. Úsmev a láskavosť je ich prirodzenou vlastnosťou a sú priateľskí nielen k turistom, ale aj voči sebe navzájom. Dominikánci sú láskaví, vždy ochotní pomôcť, temperamentní a majú zmysel pre humor. Nikdy nikam neponáhľajú, na všetko je dosť času.
Nie sú dostatočne vzdelaní a ani jazykovo zdatní. To však neznamená, že sa s vami nesnažia komunikovať. Ak neovládate dobre angličtinu, nič to. To ani oni. A že nehovoríte ani španielsky? To tiež nevadí. Stačí sa naučiť pár slovíčok a fráz a keď im ukážete snahu komunikovať v ich jazyku, aj keď iba rukami-nohami, odmenia vás širokým úsmevom a budú k vám ešte priateľskejší.
A teraz tá najzaujímavejšia časť. Napriek podmienkam, v akých žijú, nepoznajú žiadne dotácie, žiadne sociálne dávky a dôchodok dostáva len asi 5% z nich ( lekári a učitelia). Starajú sa o seba ako vedia. V rámci zákona, samozrejme. Niečo si dopestujú, niečo ulovia, len aby mali čo jesť. Dobre si uvedomujú, že cestovný ruch je jedným z najdôležitejších odvetví, a cudzincom sa správajú pekne. Nikdy však nežobrú. Peniaze si chcú zarobiť. Nech je to už akákoľvek služba turistom, ale nechcú peniaze zadarmo.
Nemajú veľké nároky. Žijú v malých chatrčiach podobných tým, aké poznáme v našich osadách. No aj v nich a ich okolí je čisto. Dominikánci sa vždy napriek chudobe snažia vyzerať upravene. Považujú to za slušnosť a súčasť reprezentácie svojej krajiny.
A že vraj DR je zaostalým štátom...
Povinnou výbavou každého muža na vidieku je mačeta. Nikoho ňou však neohrozujú, má presne takú istú funkciu, ako zatvárací nožík u našich chlapcov. Je ich multifunkčným náradím, sekajú nimi trávu, otvárajú kokosové orechy aby sa napili...
Podnebie
Teplomer ukazuje vždy okolo 30°C. Aj keď tabuľky a sprievodcovia tvrdia niečo iné, teplota sa nemení. Ak, tak jedine tá pocitová. Je jedno, či je január či júl. Teplo je stále. Občas poprší (tak 5 minút), pokiaľ práve nie je obdobie dažďov, ale i tak je stále teplo. Zrána je vysoká vlhkosť vzduchu, k večeru sa klíma normalizuje. Mokré plavky či oblečenie na balkóne nesušte. Vysychajú pomaly, niekedy vôbec, určite však zaberie sušiak s odsávačom v kúpeľni :-)
Silu miestnej klímy sme podcenili aj my. Kombinácia vlhkého vzduchu, slnka a vetra vytvárajú falošný pocit, že je vám fajn, teplo. No zradný vietor narobil problémy nejednej turistke, ktorá podcenila prezliekanie plaviek po kúpaní v mori, či bazéne. „Odmenou“ im boli problémy močových ciest. Našťastie, delegátka Katka už vie, čo má robiť. Nad zložením liekov, ktoré pozháňala, uznanlivo prikyvovali aj lekári v našich končinách.
Doprava
Tento druh služieb na každej dovolenke dôkladne preskúmam. Do DR sa možno dostať dvoma spôsobmi – letecky a loďou. Letiská pokrývajú tie najzaujímavejšie lokality, sú prispôsobené americkej i európskej klientele. Ich vybavenie je skromné, ale miesto na sedenie si nájde každý. Lode z Európy sa sem neplavia, aj tie z amerického kontinentu tu zastavujú iba v rámci okružných plavieb. Na presun medzi ostrovmi je možné použiť rýchle člny a katamarány, ktorých je tu požehnane. S ich majiteľom sa na cene určite dohodnete.
Koľajová doprava je ako tak aktívna na juhu v okolí hlavného mesta Santo Domingo, v ostatných lokalitách slúži skôr na zvážanie cukrovej trstiny z plantáží do prístavov. Hlavným dopravným prostriedkom je motorka. Tá je tu takmer posvätná, je povyšovaná za člena rodiny. Každú chvíľu okolo vás prefrčí motorkár s manželkou za sebou a dvomi, či tromi deťmi pred sebou. To je jeden z najlacnejších spôsobov dopravy. Motorkár vás vezme za seba a ide sa tam, kam si poručíte. Zámožnejšie rodiny vlastnia auto staršieho dáta výroby, iba „zazobanci“ majú autá nové. Suverénne najlacnejším dopravným prostriedkom je gua- guas. Ide o staré auto prerobené na prevoz čím väčšieho množstva pasažierov. Namiesto sedadiel drevené dosky, často sa ide postojačky na korbe pikapu. Na väčší objem prepravy sa používajú korby nákladných áut. Cestovný poriadok nenájdete. A ak áno, určite váš spoj nepôjde načas. Na hodinky sa nikto nepozerá. Maňána... :-)
Iba medzi významnými mestami môžete stretnúť mikrobus alebo klasický veľký autobus. V najlepšom stave sú tu školské autobusy dovezené z USA.
Požičať si auto alebo skúter rozhodne neodporúčam. Neplatia tu žiadne pravidlá, každý si jazdí ako chce. Spätné zrkadlá nepoznajú. Na jazdenie treba mať žalúdok a pevné nervy. A klaksón samozrejme. Aj my sme uvažovali o požičaní auta, no majú tu divné pravidlo - pri každej nehode je vinníkom cudzinec. Tak sme svoj zámer nakoniec vzdali.
I napriek týmto zvláštnostiam sa netreba báť, že by ste sa niekam nedostali. Aj pri pešej prechádzke popri ceste sa nám zastavovali vodiči áut a motoriek a ponúkali odvoz. Za menšiu úplatu, samozrejme.
Ďalšou kapitolou je predaj benzínu. Na čerpacie stanice, aké poznáte z našich končín, rýchlo zabudnite. Tie sú iba vo významnejších mestách. Benzín kúpite pred takmer každým domom, načapovaný do pivových fliaš, keďže motorka je tu nielenže akousi povinnou rodinnou výbavou, ale je i súčasťou nábytku, najdrahším majetkom a povinnosťou každého je vystaviť ju pred dom. Bez motorky ani na krok.
No a pre romantické duše je tu ešte jedna možnosť – kone. Tých je tu požehnane, stačí sa dohodnúť s majiteľom a ... Pohľad z konského chrbta stojí naozaj za to.
Aktivity vo voľnom čase
Okolie rezortu i Las Galeras sa priam ponúka svojou rozmanitosťou. Niečo do seba majú úžasné romantické prechádzky po pobreží, kokosovými hájmi po tráve tak jemnej, že máte pocit chodenia po machu.
V blízkosti sa nachádzajú banánové plantáže, mangovníky, ale aj iné plodiny, pri pohľade na ktoré zajasá duša nejedného našinca.
Máte možnosť vyliezť na neďaleký útes, z ktorého môžete pozorovať hniezdiace vtáctvo a užívať si nádherné výhľady. Ak budete mať trošku šťastia (ako ja), zazriete veľryby, ktoré sa do tunajších teplých vôd prichádzajú páriť a vyvádzať mladé.
Ak vám bude chýbať nakupovanie, môžete sa prísť „ponaťahovať“ s obchodníkmi do hociktorej dedinky či mesta v okolí turistických stredísk. Ceny sú pevné iba v supermarketoch, v malých obchodíkoch sa zjednáva. Obchodníci vám budú ponúkať svoj tovar, ale musím uznať, že nie sú tak dobiedzaví, ako poznáme tých v arabských krajinách. Stačí iba milo povedať, že to nechcete a máte pokoj.
Typickým suvenírom z DR je soška pôvodných obyvateľov – Taínov, vanilka, trstinový rum alebo mamahuana. Ten názov znie podivne a popravde, dokáže divy. Ide o zmes bylín, ktorá sa zaleje čistým trstinovým rumom a po odležaní sa pije ako aperitív. Ako reklama na turistov dobré... Ale faktom je, že po jej konzumácii som celú noc mohol spať iba otočený na chrbte :-)
Národný park Los Haitises
Najobľúbenejší zájazd dovolenkujúcich v tejto oblasti. Na ten som sa pripravoval už doma a vzhľadom na obmedzený počet výletníkov som si ho nechcel nechať ujsť. Nechceli sme nič nechávať na náhodu, preto sme si výlet kúpili u delegátky. Program bol viac ako dobrý. Pri nástupe na katamarán sme zazreli niekoľko fliaš rumu Columbus. Pohodový sprievodca jamajského typu sa dušoval, že vydrží na celú plavbu. No prerátal sa. Pri nalievaní ním nešetril, ani my sme sa nedali dvakrát núkať, takže tak v polovici výletu sme už len smutne zazerali na prázdne fľaše. Dušoval sa, že počas žiadnej plavby sa toľko rumu ešte nepopilo. No nie kvôli tomu sme dnes ráno vstávali z postelí. Plavba krížom cez samanskú zátoku trvala si hodinu. Vlny s nami pohojdávali hore a dole, silné motory si však s nimi hravo poradili. Národný park Los Haitises je jedinečný v tom, že jeho časť sa nachádza na mori a časť v džungli. Oboplávali sme niekoľko ostrovčekov, na skalách ktorých sa usídlilo vzácne vtáctvo. Práve bolo obdobie „nahovárania“, vtáky lietali ponad naše hlavy a predvádzali sa. Našťastie, ani jeden nás neoznačkoval :-)
Pri ústí riečky sme sa člnom s otáčkami takmer na voľnobeh pomaly predierali pomedzi mangrovníkové stromy, ktorých husto posplietané korene trčali z vody. Pôsobili dosť temne. Strašidelnosť dotvárali liany visiace z konárov a otierajúce sa o naše hlavy. V týchto miestach sa usídlili pôvodní obyvatelia. Vápencové podložie je bohaté na krasové útvary a jaskyne, v ktorých sa schovávali pred hurikánmi. Uhlíkové maľby po stenách jaskýň síce pripomínajú skôr výtvory detí ako dospelých, no majú nevyčísliteľnú hodnotu. Našu pozornosť zaujal megapavúk veľkosti hárku A4. Ženy panicky výskali, chlapi posmelení rumom ho obdivovali iba z bezpečnej vzdialenosti. Keď sme na neho nadýchali tie rumové výpary, už sa ani nepohol. :-)
Naša sprievodkyňa Katka nás častovala zaujímavosťami o pôvodných obyvateľoch, faune i flóre parku. Výborne sa na nás pripravila.
Cesta naspäť bola síce „nasucho“ , ale ľahké motanie zmyslov nám spôsobovalo poskakovanie katamaránu na veľkých vlnách. Celkom sme sa na tom zabávali.
Bacardi ostrov
V skutočnosti sa volá Cayo Levantado. Názov Bacardi mu zostal po nakrúcaní reklamy na známy karibský rum. Leží len niekoľko minút plavby od mesta S.B de Samaná. Inak, ako loďou, sa sem nedostanete. Veľkosťou teda „nic moc“, pešky ho prejdete za pár minút. No tento malý nedostatok vám vynahradí neskutočnou krásou, jedinečnou kombináciou zelene a mora. Tu zistíte, že ste ani netušili, koľko odtieňov má modrá a zelená farba. Pastva pre oči. Na (a po) Bacardi sa budete cítiť ako v raji. Nájdete na ňom jeden jediný hotel s vlastnou plážou, ktorý zaberá dev tretiny rozlohy ostrova. A ten hotel rozhodne nie je lacný. Jeho zaujímavosťou je, že z recepcie sa do izieb dostanete (či sa vám to páči alebo nie) loďou. Druhá pláž je verejná, na ktorú návštevníkov (tak ako nás) doviezli člny z mesta Samaná.
Kostol
V nedeľu sme sa vychystali do kostola. Už pár dní vopred sme sa u miestnych informovali, či sa v Las Galeras kostol vôbec nachádza. Áno, nachádza. Ale žiadnu klasickú veľkolepú stavbu s vežou nečakajte. Jednoduchá stavba „maštaľového typu“, štyri steny, plechová strecha na ledabolo položených trámoch. Namiesto okenných skiel iba žalúzie tlmiace silu slnka. Pár drevených lavíc, asi 40 platových stoličiek. Jednoduchá výzdoba, dve žiarovky na strope, 4 ventilátory, reproduktor. Všade hrubá vrstva prachu (týždenná dávka)...
Ani dostať sa k nemu nie je jednoduché. Pokiaľ presne neviete, čo hľadáte, určite ho prehliadnete. Augusto nám ponúkol odvoz. Poveril svojho pomocníka, naskočili sme na blatníky štvorkolky a šli sme. Po asi troch kilometroch zabočil na vedľajšiu prašnú cestu a čakalo nás pár minútach „otriasania“. Pred kostolom sme zastali presne s 30 minútovým predstihom pred začiatkom omše. Náš „taxikár“ nechcel nič, ale nehovoril to veľmi presvedčivo. Päť dolárov ho očividne potešilo.
Boli sme tam prví. Teda ak nerátame kostolníka, ktorý mačetou „kosil“ okolie kostola. Sadli sme dozadu , aby sme nevzbudzovali prílišnú pozornosť. A keďže samotný proces vyžadoval očistenie lavice od prachu, nemienili sme sa presádzať, aj keby sme niekomu blokovali miesto. Dlho nikto nechodil, až sme začali pochybovať, či sa tu vôbec niečo udeje.
Dialo sa. Pár minút pred plánovaným začiatkom omše sa začali schádzať miestni obyvatelia. Postup bol rovnaký. Pristúpiť dopredu, pomodliť sa a následne neprehliadnuteľne rukami i ústne zdraviť už usadených. Aj nás. Priniesli si hudobné nástroje ale aj všakovaké predmety vydávajúce zvuk. O tom, že omša bude riadne hlučná, už nikto nepochyboval.
Upratovať sa začalo 5 minút pred začiatkom. Pri výmene kvetov zo zosušenej starej kytice vybehol po stene pavúk veľkosti napnutej dlane a zmizol pod strechou. Nám vybehli oči, ale s pani „kvetinárkou“ to nepohlo.
Začalo sa s polhodinovým meškaním (ale kto by sa v DR pozeral na hodinky. Maňána :-) ) Ako sme predpokladali, riadnym burácaním. Ľudia spievali, hrali, búchali. Poniektorí aj mimo rytmu. A tiež tlieskali a tancovali.
Omšu viedla žena, zjavom pripomínala moju babku. Bolo nám to divné, ale ako sme sa neskôr dozvedeli, išlo o bohoslužbu slova. Čo už, keď farárov je v oblasti Samaná nedostatok.
Priebeh sa zásadne nelíšil od tej, ako poznáme z našich končín. Až na to, že bola v španielčine. Silná chvíľa nastala však až pri podávaní rúk. Toto sa už ani náhodou nepodobalo na to naše. Nastali doslova orgie. Každý každého objímal, nás nevynímajúc. Objatie bolo doplnené hladkaním ramien, dlaní a milými slovami. A úsmevom samozrejme.
Najdecentnejšie to bolo snáď s tou „farárkou“, kde stačilo podanie rúk a úctivý úsmev.
Silný zážitok.
Pred koncom malo zopár miestnych príhovory o svojich skúsenostiach s Bohom. Poniektoré boli teda riadne nudné, „farárka“ opretá o obetný stôl si počas nich čistila nechty :-)
Po skončení nastalo zase masívne lúčenie, ale to sme už decentne odignorovali. Sprvoti sme plánovali ísť pešo, ale manželia (pôvodom z Kanady) žijúci neďaleko nám ponúkli odvoz. Ochotne nás odviezli tam, kde sme chceli. Neviem presne aké auto to bolo, ale veľkosťou pripomínalo Hummer. Toľko priestoru v osobnom aute som ešte nezažil.
Playa Rincón
Niekoľko rokov za sebou bola vyhlásená za druhú najkrajšiu pláž sveta. A nachádza sa iba šesť kilometrov od nášho hotela. Sprvoti som uvažoval o jej návšteve v rámci prechádzky po pobreží, no prekážkou nám boli bralá a súkromné pozemky tunajších zazobancov, na ktoré sme sa vstúpiť neodvážil. Skúšal som to všelijako, pýtal som sa miestnych a oni iba nechápavo krútili hlavami, keď som im predniesol môj zámer ísť tam pešky. To ma tam radšej odvezú. Cesta viedla veľkou okľukou a tých 18 kilometrov by aj na akomkoľvek „vozítku“ trvala asi hodinu. Oveľa lákavejšou alternatívou sa javil rýchly čln. Cena nebola najnižšia. Ale vidina oboplávania obrovských brál a trasa priamo cez veľké príbojové vlny bola pre mňa akýmsi adrenalínovým pokušením. Šli sme štyria aj s našimi priateľmi z Ostravy. Šrácko, alebo ako si on hovoril – kapitán, na nás skúšal nadsadiť cenu, ale nakoniec sme zjednali takú k spokojnosti všetkých. Na vlnách s nami parádne nadhadzovalo, ale tá cesta stála rozhodne zato. A aj to, za čím sme tam išli. Pláž je nádherná, poldruha kilometra dlhá. Lemujú ju palmy zohnuté až nad hladinu. Široká paleta odtieňov modrej a zelenej sa menila každou chvíľou rovno pred našimi očami. Urobili sme pár „povinných záberov“, ale ani ten najdrahší fotoaparát nezaznamená to, čo môžete zazrieť iba vlastným okom. Niekoľkohodinový relax vystriedala šialená naháňačka člnov po rozbúrených vlnách. My štyria sme tvorili posádku jedného z nich a niekedy nám veru nebolo do smiechu. „Kapitán“ urobil ešte pred dorazením k brehu efektnú slučku, vyplatili sme ho a rozlúčili sa. Zajtra by som sem šiel zas. :-)
Augusto
Ako som už spomínal, významným zdrojom príjmu je pre miestnych turizmus. V cestovnom ruchu sa rýchlo zorientovali, keďže polostrov Samaná sa na mapách cestovných kancelárií objavil iba pred niekoľkými rokmi. Každá miestna cestovka sa snaží zaujať niečím iným, no jedno majú všetky spoločné. Viac ako osobný prístup ku klientovi. Ten sa stáva rodinným príslušníkom, je zasvätený do rodinných tajomstiev. Jeho majiteľovi je vzápätí viac ako bratom. Turista je tu jediným zdrojom obživy, takže konkurencia v cestovnom ruchu je naozaj veľká. Každý bojuje o zákazníka ako vie.
Predajcovia brázdia ulice mestečiek i okolie hotelov na motorkách či štvorkolkách a ponúkajú výlety po okolí. Ovládajú niekoľko svetových jazykov. Ešte pred cestou do DR som na nete čítal veľmi dobré recenzie na Family tour, ktorú vedie Augusto. Pri jednej z našich romantických prechádzok po pobreží sme sa s ním stretli. Je to milý usmievavý chlapík, ktorý hovorí plynule nemecky, anglicky, francúzsky a samozrejme španielsky. Jeho nemčina je ukážková. Ako prezradil, od malička žil v Nemecku, no jeho manželka zahynula pri autonehode a tak sa vrátil do rodnej krajiny. Pozval nás do svojej „kancelárie“. Jej vybavenie bolo veľmi strohé, jeden stôl a tri stoličky. Na miestne podmienky postačujúce.
V ponuke mal niekoľko druhov zájazdov, každý z nich nám podrobne odprezentoval. Ceny boli výhodnejšie, ako tie cez našu CK. Vybrali sme si návštevu miestnej farmy a výlet na koňoch k vodopádu El Limon. O tom, aký jedinečný výlet to bol, sa dočítate nižšie.
V Las Galeras sme boli takmer denne. Augusta sme stretávali pred jeho kanceláriou, vždy s nami prehodil niekoľko slov. Ak by ste sa opýtali, kto z miestnych na mňa urobil najlepší dojem, odpovedal by som – jednoznačne Augusto.
Farma, kone, vodopád
Dali sme na odporúčanie Augusta a nechali sa nahovoriť na výlet k vodopádu. Zrejme si nás za tie dni obľúbil, pretože pre nás pripravil nezabudnuteľný deň. VIP zájazd.
Náš osobný šofér síce nemecky ani anglicky nevedel, ale on toho aj tak veľa nenahovorí. Počas cesty autom sme počúvali latino - americké hity, pre istotu niekoľko krát. :-)
Zaviezol nás na farmu, kde sme si presadli na kone. S doprovodom mladej Palomy a jej známeho Pedra sme absolvovali príjemnú prechádzku po farme s výkladom o jej fungovaní, ovoniavaním a chutnaním všetkého rastlinného, čo táto oblasť ponúka. Po prvý krát v živote sme videli kakaovníky, kávovníky, pomelá, ananásy v ich prirodzenom prostredí. Celý čas nás obskakovali, pýtali sa, či sme v pohode, či nám nič nechýba. Keď pýtali môj fotoaparát, dával som im ho neisto. V prvom momente som netušil, či ho ešte niekedy uvidím. Ale vtedy som im krivdil, priznávam sa. Hovorili nám o miestnych zvyklostiach, ako si zarábajú na živobytie, ako funguje turizmus v tejto oblasti. Cestovné kancelárie platia iba majiteľom koní, sprievodcovia žijú iba zo sprepitného od turistov. Normálne sa očakáva pozornosť 2 až 5 dolárov, od nás dostali po 20. Ten zárobok si oddreli, terén bol extrémne náročný.
Po ceste džungľou sme sa konečne dostali k cieľu cesty – vodopádu El Limón. Kus nádhery zapasovaný do panenskej prírody. Voda sa valí z výšky asi 60 metrov, pod sebou vytvára jazierko, v ktorom sa dá vykúpať. Na počudovanie voda studená nebola. Tú nádheru sme si vychutnávali hodnú chvíľu, boli sme tam len asi šiesti. Až neskôr sa k vodopádu začala valiť skupina 150 turistov, tak sme sa radšej vytratili.
Práve tú samotu oceňujeme najviac. Nešli sme s oficiálnou cestovkou. To by sme boli súčasťou tej veľkej skupiny aj my. Augusto sa skutočne prekonal. Poslal nás na miestnu farmu, kde vládla skutočne intímna atmosféra spojenia s panenskou prírodou.
Po návrate na farmu nás čakalo ďalšie prekvapenie. Prestreté iba pre nás dvoch. Gazdiná nás núkala všetkým možným, nosila na stôl dovtedy, kým ho po okraj nezaplnila. Pôsobila nesmelo, ale vďačne nás obskakovala. Ten pocit VIP nás príjemne hrial.
Delegátka Katka
Príjemné, usmievavé a múdre stvorenie. Našou veľkou výhodou bolo jej ubytovanie v našom hoteli, bez nutnosti dochádzky k tým ďalším, takže sme ju „mali iba pre seba“. Ocenili sme jej perfektnú znalosť DR, radila nám ako si spríjemniť dovolenku, poznala odpoveď na takmer každú otázku, ktorú jej klienti položili. Konala aj nad rámec svojich povinností, získala si veľkú obľubu u klientov. I nám veľmi pomohla, pri manželkiných delikátnych zdravotných problémoch absolvovala hodinovú cestu do provinčného miesta pre lieky.
Igelitkári
Vždy si spomeniem na vtip, v ktorom sa pýtajú, podľa čoho spoznáte Čecha na dovolenke. Odpoveďou je jednoduchá – podľa igelitky. A bratia Češi ani v tak lukratívnej dovolenkovej lokalite, akou DR jednoznačne je, nesklamali. Nebolo to o nákupoch, fungovali tak počas celej dovolenky. Manželka s lacnou napodobneninou kabelky Luis Vuitton, manžel s pravou igelitkou Billa. Upozornili na seba už na letisku v Prahe, brali sme to ako dočasnú alternatívu. Ale keď ju ťahali vždy a všade so sebou, pochopili sme. Vrcholom pobytu bol československý večer, kde sa nám predstavilo vedenie hotela (aj kuchár :-) ). Každý na seba „hodil“ to najlepšie, čo v kufri našiel. Aj tí naši spomínaní spoludovolenkári. Na sebe (zrejme pravé) oblečenie La Coste a v rukách hádajte čo. :-) Už to však nebola hocijaká igelitka. Bola úplne nová, ešte nepoužitá. Tak sviatočná chvíľa si predsa vyžaduje niečo špeciálne, „viď maminko“...
Priatelia
Nechcem však byť k susedom spoza našej západnej hranice krutý. Spoločnosť nám robil mladý pár z Ostravy. Adela a Martin. A na tých ja nedám dopustiť. Boli skvelými spoločníkmi. Ich povaha, podobná tej našej, si získala naše maximálne sympatie. Nachádzali sa v takom predsvadobnom období, dovolenku si teda títo zaľúbenci vychutnávali naplno.
Po návrate domov, sme si občas napísali. Adelka nás potešila jedinečnou správou. Z DR neprišli len dvaja... Prvé vyšetrenia naznačili, že tých suvenírov si doviezli viacej. My sa tešíme s nimi a budeme im držať palce pri výchove tých malých šarvancov. :-)
Američania
Pred cestou som mal „mindráky“, či zapadnem do miestnej kultúry, či si nevyrobím nejaký „trapas“ pri miestnych zvykoch, stolovaní, obliekaní...
Všetky moje očakávania vyvrátili kontinentálni Američania. Žiadna kultúra stolovania, žiadne pravidlá spoločenskej etikety. Jednoducho burani.
Základným pravidlom spoločenského správania v hoteloch tejto kategórie všade po svete je slušné oblečenie pri každom stolovaní, u mužov dlhé nohavice a u dám šaty pri večeri. To isté platí pri predstaveniach, či spoločenských posedeniach. To turisti z USA úspešne odignorovali. V tomto hoteli mali navrch jednoznačne Európania.
Bábuška
Zvláštnou kapitolou je asi 80 ročná babka z Kanady. V každej príručke o DR sa uvádza, že opaľovanie „hore bez“ sa nestretne s pochopením u miestnych obyvateľov. Babka si to však vysvetlila po svojom. Opaľovala sa teda „komplet bez“. Spočiatku sa mi zdalo, že zle vidím. No vzhľadom na pokročilosť veku pohľad na ňu nebol nijak vábny, takže sme sa tým smerom ani nesnažili pozerať. Pravda však bola trochu iná. Pochopenie nenašla u dovolenkárov. Aj keď očividne si z toho nič nerobila. A miestni chlapíci sa u nej zastavovali na kus reči... Príručky jednoducho niekedy nehovoria pravdu :-)
Odlet
Domov sa netešil nikto, to bolo badateľné už v autobuse, ktorý nás viezol na letisko. Ale omeškanie odletu o 3 hodiny nám na nálade nepridalo. Ani to „predpotopné“ odbavovanie cestujúcich, keďže palubné vstupenky sa museli vypisovať ručne. Informačné monitory tu už síce majú, ale načo by svietili. Veď tie dva odlety za 24 hodín zvládnu a bez nich :-)
Meškanie nás dosť rozhodilo, aj preto, že v Prahe nestihneme nadväzné spoje na Slovensko. Čakanie sme si krátili posedením v letištnom bistre, kde sme si pochutnali na šaláte Cézar. Keby sme tušili, čo bude nasledovať, dáme si určite niečo iné. Šalát bol fajn, chutný, ale zrejme obsahoval aj niečo také, čo nie najlepšie znáša náš rozmaznaný európsky metabolizmus. Prejavovať sa to začalo v poslednej fáze letu, tie procesy v zažívacom trakte radšej ani nebudem opisovať. A tri toalety v lietadle na 189 cestujúcich... Našťastie, nie všetci jedli to, čo my :-)
Let domov bol o niečo dlhší. Počas medzipristátia na Jamajke sme pribrali staronových spolucestujúcich a pri tom ďalšom na Azorských ostrovoch si poriadne ponaťahovali nohy v tranzitnom priestore letiska Lajes.
Do Prahy sme meškali napokon 3 a pol hodiny. Na stanicu sme dorazili 3 minúty po odchode nášho expresu na Slovensko. Ďalších 8 hodín sa nám čakať nechcelo, tak sme si cestu „skrátili“ zachádzkou do Bratislavy. Náš vlak našťastie nemeškal a tak sme cestu z BA do Košíc absolvovali ležmo v spacom vozni.
Domov sme sa neponáhľali. Vďaka neprípojom cesta trvala extrémne dlho, a ja som musel ísť ešte v ten deň do nočnej. Ale kto by sa pozeral na hodinky. Maňána... :-)