Gruzínsko, Arménsko - V stopách Hodvábnej cesty na Kaukaze

FOTOGALÉRIA tu

Tlačová správa z nedele neznela optimisticky. Stálo v nej: „Nečakaná povodeň  po prudkých dažďoch zasiahla gruzínsku metropolu Tbilisi. Pohromu neprežilo 12 ľudí, no ďalším nebezpečenstvom sú tigre, levy a krokodíly, ktoré zo ZOO „oslobodila“ prívalová vlna. Pohyb centrom mesta sa neodporúča“.

Tak fajn. Pôvodne som chcel navštíviť Kaukaz z úplne iných dôvodov, ale zase na safari do Gruzínska sa bežne nechodí.

   Počas jedného z mojich letenkových záchvatov mi udrelo do očí gruzínske Kutaisi z Budapešti za 48 € spiatočne. Reakcia na seba nenechala dlho čakať.. Pre mňa je Kaukaz zatiaľ novou, neprebádanou destináciou, tak som do toho šiel. Spočiatku manželka nebola mojím  výberom nadšená, o letnej dovolenke mala predsa len iné predstavy. Ale keď som s ponukou nepochodil ani u kolegov, ukecal som ju :)

Každá cesta mi pri plánovaní "predhodí" zopár zádrhelov. Tým prvým bolo nie najoptimálnejšie spojenie do Budapešti, no s tým nám vyšiel v ústrety môj šéf. Je jedným z mála, kto moje cestovné maniere ako tak znáša a s jeho pomocou sme mali komfortný prípoj z maďarského Sátoraljaujhelyi. Zároveň nám zebezpečil úschovu nášho auta v bezpečí jeho dvora, za čo som mu viac ako vďačný.

Centrum mesta Kutaisi

Kutaisi, Gruzínsko

Bývalé  vojenské, no dnes už moderné civilné letisko v Kutaisi pôsobí stroho, ale poskytuje základnú obslužnú činnosť a keďže na  ňom pristávajú zväčša lietadlá nízkonákladových spoločností, plní svoje poslanie k maximálnej spokojnosti pasažierov. Príjemným prekvapením bol uvítací darček od pasovákov. Dostali sme fľašu výberového gruzínskeho vína a neskôr aj SIM kartu na výhodné volania. „Vitajte v Gruzínsku!“

   Odvoz z letiska taxíkom do asi 10 kilometrov vzdialeného mesta stál asi 4 €. Našou požiadavkou bola železničná stanica, odkiaľ odchádzajú vlaky do Tbilisi. Vodič nás vysadil a ufujazdil. No to, čo sme po vystúpení našli... Plno nákladných koľají, ale len jedno nástupisko. Žiadna pokladňa, čakáreň, úschovňa, personál alebo aspoň papier s odchodmi vlakov – absolútne nič. Ani žiadny prístrešok, kde by sa dalo skryť, keďže poprchávalo. Kúsok perónu a to je všetko. Načo, veď miestni cestovné poriadky poznajú  a nič nepotrebujú. Ešte pred odchodom z domu som si na webe gruzínskej železničnej spoločnosti našiel spojenia. Sú len dva. Jeden vlak o 4.50, ten nám ušiel a ďalší až o 12.15. V týchto podmienkach sa nám teda čakať nechcelo.  A keďže sme si nemali ani kde nechať batožinu, prehliadku mesta si necháme na záver. Ako sme neskôr zistili, taxikár nás zaviezol na inú stanicu, tá hlavná je o niekoľko kilometrov ďalej. Zrejme chcel usporiť. I tu sa mi potvrdila moja hlavná zásada  – „never taxikárom“.

Využili sme teda služby súkromného dopravcu, ktorý nás na svojej maršrutke (mikrobus) do Tbilisi zaviezol. Jazdil ako blázon, v polovici cesty sa mu to vypomstilo, pretože nás zastavili policajti. Lenže tí nemali snahu napĺňať štátny rozpočet, po krátkej diskusii a všimnom nenápadne vsunutom do vrecka košele zasalutovali a išli loviť ďalších cestných pirátov.

Na polceste sme obiehali náš zmeškaný vlak. Ten jazdí pomaly, vzdialenosť 250 kilometrov prejde za takmer 6 hodín. My s naším „letcom“ sme to zvládli za 3 aj s osviežujúcou prestávkou v horách.

Tbilisi, Gruzínsko

Konečnou stanicou nášho spoja bola akási improvizovaná autobusová, či skôr maršrutková centrála na opačnej strane mesta. Mali sme dve možnosti presunu – buď drahší taxík alebo superlacné metro. Vybrali sme si druhú možnosť. Už ho len nájsť. Značenie žiadne. Načo aj, veď „narod zna“. Nakoniec sme vchod do neho našli, no bol maskovaný trhoviskom, stánkami ktorého sme sa museli predierať. Klasické lístky tu nepoznajú. Treba si kúpiť kartu, nabiť ju a následne si z nej cestovné odrátavať. Proces predaja dlhší, ako samotná cesta. Všetky stanice sú vypísané len v ich písme, ktoré je zmesou gréckeho a arabského a pre nás absolútne nečitateľné. Tak sme nastúpili. Našťastie hlásenie zastávok je doplnené aj o angličtinu, tak sme nepoblúdili.

Tbiliská stanica je obrovská, no škaredá a neprehľadná. Zmenila sa na obrovský obchodný dom, kde sú cestujúci nezaujímavým elementom odsunutým do úzadia. Aj preto je pre nich vyčlenený najmenej dostupný (a takmer neoznačený) priestor na najvyššom poschodí. Lukratívne priestory si zabrali obchody, veď v nich sa točia peniaze.

Nástupiská sú vysoké, ale na mnohých miestach prepadnuté, pohyb po nich je adrenalínovou záležitosťou. Všeobecne priestory pre cestujúcich pripomínajú bratislavskú stanicu. A to už nepotrebuje ďalší komentár :)

Všetko v Tbilisi je chaotické, no doprava je špecifikom. Každý má pocit, že má prednosť, žiadne pravidlá neexistujú. A ak aj áno, nikto ich nerešpektuje. Naším zámerom bolo vziať si auto z požičovne a prejsť zaujímavosti v okolí mesta po vlastnej osi a vlastným tempom. No po krátkom sledovaní ruchu na cestách a pri tom množstve otlčených karosérií môžem len zhodnotiť, že cudzinec by tbiliský dopravný ruch jednoducho nezvládol.

Naše váhanie vyriešil taxikár, ktorý nám ponúkol okruh po pamiatkach a zaujímavých miestach za cenu požičaného auta. To sme brali, neznášame tým pádom žiadne riziko.

Zaviezol nás do mesta Mtskheta (čítaj Mccheta) ku kostolu na sútoku riek a následne do kláštora a starého mesta. Ide o najstaršie mesto Gruzínska, v ktorého blízkosti vyrástla terajšia metropola.

Poobedie sme trávili v starej časti Tbilisi prechádzkou po brehoch rieky, parkoch a vysedávaním pri chladených nápojoch. Večer nás „náš“ taxikár vyzdvihol a previezol záplavou spustošenou štvrťou. Divé šelmy ešte nepochytali, takže pre peších je táto časť mesta uzavretá. Kúpili sme si lístky na nočný vlak do Jerevanu za približne 25 € (na osobu) a krátko po 22. hodine sa pohli smerom na juh.

Dezolátny stav železničnej stanice v metropole Gruzínska - Tbilisi

Jerevan, Arménsko

Ráno v Jerevane bolo daždivé. Kým sa počasie neustálilo, čakali sme na stanici. Je kolosálna, veľkolepá, ale so službami je to horšie. Všetko je síce vynovené, ale okrem lístkov si tu nekúpite nič. Obrovské priestory sú síce čisté a udržiavané, ale zívajú prázdnotou. Dokonca nefunguje ani úschovňa batožín. Aspoň počas hlavnej turistickej sezóny mohli vyjsť turistom v ústrety. My sme sa s porozumením stretli až u „dežúrnej“, čo je niečo ako stály dohľad nad stanicou. Na pár hodín nám tie naše batohy postráži.

Taxikári zacítili šancu a ponúkali svoje služby. Tvrdili, že všetko, čo potrebujem, je ďaleko, ale radi ma tam zavezú. Lenže počasie nám neprialo, tak nás centrum nelákalo. Ten pravý život však pulzoval v podzemí vo vstupe do metra. Tam bolo množstvo obchodov všetkých druhov, dokonca i zmenáreň. A tú sme potrebovali najviac.

Po raňajkách sa počasie umúdrilo a nás to ťahalo von. Vhodným dopravným prostriedkom sa nám zdalo metro, lístok (vlastne žetón) stojí v prepočte 0,20 €. Centrum nie je veľké, dá sa za pár hodín prejsť aj pešky. Poobede sme zhodnotili, že miestni šoféri síce tiež jazdia bez pravidiel, ale boli o niečo disciplinovanejší ako ich gruzínski kolegovia. Tak sme to riskli a požičali si auto. Na kľučkovanie v uliciach nám stačila Kia Picanto a na prekvapenie som sa do nej bez problémov zmestil. Manželka a batožina tiež. :)

Menšie problémy nám robila navigácia, nepoznala ciele, ktoré sme chceli navštíviť, pri kľučkovaní Jerevanom, práve keď sme ju najviac potrebovali zmätkovala a nakoniec úplne skolabovala. Spoliehať sa na inštinkt však nebol najlepší nápad a tých zopár značení, ktoré sme cestou zazreli, boli tie ich haky-baky. A tie neviem čítať ani keď stojím, nieto ešte v 50 km rýchlosti. Tak sme trochu blúdili, kým sa navigácia neumúdrila.

Kia Picanto - náš spoločník na arménskych cestách

Batožinu sme mali na stanici. Plánovali sme kúpu lístkov na zajtra do Batumi. Keďže ide o čiernomorské letovisko a sezóna je v plnom prúde, záujem o lístky je enormný. Pozostatky sovietskej byrokracie zostali badateľné. Jedného pasažiera odbavujú minimálne 10 minút, takže byť štvrtý v rade nie je bohvieaká výhra. Lístky sú na meno, opisujú sa údaje z pasu, všetko 3x prepočítava...

Chystali sme sa navštíviť mestá na povestnej Hodvábnej ceste, no navigácia ich nepoznala. Tak sme dali na inštinkt, mapu, ktorá nám bola na nič a asi na 30 opýtaní sa na cestu u domorodcov. Z pôvodne 17 kilometrovej vzdialenosti bola nakoniec  50 km okľuka, ale do Garni sme dorazili. Následne aj na kláštor Geghard ukrytý  v skalách. Večerali sme v reštaurácii s úchvatným výhľadom na kaňon i spomínaný kláštor. Dokonca ani sedenie na toalete vďaka veľkému oknu návštevníkov o ten výhľad neukrátilo :)

Sevan, Arménsko

Cesta k horskému jazeru Sevan bola nielen kvôli jednoduchosti trasy rýchla. Do nadmorskej výšky bezmála 2000 metrov sa auto štveralo ako veverička. Slnko už zapadalo, chcel som jeho posledné lúče na stenách Sevanavanku zachytiť aj fotograficky. Je to romantický kostolík na strmom kopci nad jazerom. Pľúca dostali zabrať, išlo o sekundy, ale stihol som to.

Najvyšší čas poobzerať sa po ubytovaní. Mali sme zopár adries na hotely, ale niektoré z nich boli akosi „mimo provoz“. Pochodili sme v zariadení priamo pod kostolíkom. Kamenný hotel vyzerá síce romanticky, ale našinec by ho skôr kvalifikoval ako slabší priemer. V arménskych podmienkach to bol nadštandart a tých 30 € za „last minute“ nebolo vzhľadom na lokalitu až tak veľa. Inak stojí cca 60 €. Bola v ňom neskutočná zima. Síce s drkotajúcimi zubami, ale tú noc sme zvládli :)              

Skoro ráno sme to otočili smerom na západ. Navigácia pri prechode Jerevanom opäť odmietla spolupracovať, tak sme odbočili zle. Naše plány to však nijako neohrozilo, pretože Echmiadzin (čítaj Ečmiadzin) sme chceli tak či tak vidieť. Akurát, že až pri ceste späť. Bolo to však jedno veľké sklamanie. Katedrála, nachádzajúca sa v areáli s prezývkou „arménsky Vatikán“ bola celá ohradená a obložená lešením a žeriavmi. A kvôli nej sme tu išli.

Zaujalo ma, ako jazdia majetní Arméni. Ak má niekto parádne auto, jazdí pomaly s rukou v otvorenom okne, aby každý videl, aký je „čávo“. Ako jazdia (či skôr lietajú) naši „čávovia“, asi ani nemusím komentovať :)

Kláštor Sevanavank na brehu horského jazera Sevan

Khor Virap, Arménsko

Pokračovali sme teda k pôvodnému cieľu – úpätiu mýtickej hory Aratat. Práve na nej raz dávno "zaparkoval" Noe svoju archu...

Pohľady na ňu sú úchvatné. Táto až chronicky známa hora sa vypína do výšky 5137 metrov sa vynára z oparu mrakov  a pôsobí majestátne. Leží síce v Tureckom pohraničí, ale vari najlepšie výhľady sa rysovali z arménskej strany od horského kostolíka Khor Virap. Ten stojí na kopci akoby vyrastajúcom z ničoho. S Veľkým Araratom na pozadí.

Veľký Ararat

Čas nás tlačil, pretože sme museli vrátiť auto a už len z predstavy, že mám ísť zase do dopravného ošiaľu Jerevanu ma oblievala potom. Tentoraz však bol hlas v navigácii priateľský a my sme bez poistnej udalosti i straty na životoch auto vrátili :)

Čas do odchodu vlaku sme si krátili pochutnávaním si na výdatnom obede, silnej káve a vybavovaním pošty s pomocou wi-fi pripojenia.

Sezónny vlak Armenia spája Jerevan s čiernomorským letoviskom Batumi. Cesta je dlhá, ale vďaka klimatizovaným (aj keď starým) vozňom mala byť ako tak komfortná. Lôžkový lístok stojí 33 €. Na to, že nám Gruzínci nechceli uznať naše lístky vybavené ešte na Slovensku, je to prijateľná cena.

Hodinu pred odchodom bola  súprava pristavená, ale s nástupom sme museli počkať. Snažil som sa ju fotograficky zdokumentovať. Šlo to viac-menej podľa mojich predstáv, vyfotil som si čo som potreboval. Problémy nastali, keď som poprosil personál o zapózovanie pred súpravou. Ten by s tým tiež nemal zásadný problém, no musel som si pýtať súhlas vlakvedúceho. V „ohviezdičkovanej“ uniforme vyzeral ako generál. Ten je na taký zásadný súhlas „malý pán“, šiel so mnou zase za prednostom stanice, ktorý však moju požiadavku razantne zamietol. Ako aj všetko s fotením vlaku a stanice. Neskoro. Až na ten pózujúci personál som stihol nasnímať prakticky všetko :)

Spoločnosť vo vlaku nám robila sympatická arménska manželská dvojica. Nie najpríjemnejšie chvíle spôsobila vypadnutá klimatizácia a neotvárateľné okná, takže do slnkom zaliateho letoviska sme prišli už „predpotení“.

Vlak Armenia - výkladná skriňa arménskych železníc

Batumi, Gruzínsko

Ráno vlak zastal v Makhinjauri (čítaj Makindžauri), 5 km pred  Batumi. Konečná. Z vlaku sme vystupovali rovno do štrku, perón bol pri vedľajšej koľaji. Pri našej nie. A tie exsovietske vlaky sú poriadne vysoké...

Hneď pri dverách nás okrikovali taxikári a vynukovači ubytovania. My sme to naše mali zabookované, tak si nás „privlastnil“ jeden taxikár a bránil nás zubami-nechtami, lebo konkurencia bola veľká.

Šofér s nami brázdil ulice mesta 90-tkou, zrejme chcel ešte raz otočiť. Musím konštatovať, že náš hotel je asi najďalej v celom Batumi. Ale na druhej strane je v pokojnom, vidieckom prostredí. Páčil sa nám natoľko, že sme si u majiteľa zaistili rovno aj druhú a neskôr aj tretiu noc. Má s centrom veľmi dobré spojenie modernými klimatizovanými autobusmi, ktoré jazdia každých 5 až 10 minút. A lístok stojí len 20 centov. Po odložení batožiny sme započuli Slovenčinu. Manželia z Trenčína si, podobne ako my, urobili niekoľkodňový okruh, no zamerali sa len na Gruzínsko. Prišli skôr a odlietali už na nasledujúci deň.

Celý deň sme vyčlenili na prechádzky mestom a po asi 6 kilometrovej nábrežnej promenáde plnej lavičiek a odpočívadiel. More je síce chladnejšie a pláže okruhliakové, ale ani to neodradilo ľudí slniť sa a kúpať po celej dĺžke pláže. Batumi akoby ani nepatrilo do tejto krajiny. Mení sa na gruzínske Las Vegas. Najlukratívnejšie pozemky okolo hlavnej triedy lemujú kasína, drahé hotely a drahé rezidencie. Je to cítiť aj na cene služieb. Všade plno zelene, detských ihrísk, relaxačných zón a hlavne moderné ponímanie súčasnosti. Stavili na ekológiu. Na frekventovaných miestach sú stanovištia na požičanie bicyklov, všakovaké elektromobily brázdia nábrežie aj turisticky zaujímavé miesta. Naozaj miesto vhodné na život. Rusi a ruština tu nie sú veľmi vítaní, ale tolerujú ich. Prevahu tu majú Turci. A tí vedia „robiť biznis“.

Letovisko Batumi - budúce gruzínske "Las Vegas"

Dostala sa nám do uší informácia, že zhruba 50 kilometrov severne sú pieskové pláže a teplejšie more. Večer sme na (inak dosť pomalom) internete vyhľadali strediská, ktoré by pre nás boli zaujímavé. Voľba padla na mestečko Ureki.

Hneď prvá maršrutka šla tým smerom, len „biletový dohadzovač“ nás na cene „obtiahol“, lebo za oboch pýtal cca 8 €. Pritom naspäť sme šli za asi 3 eurá.

Ureki sa v turizme začína ešte len zobúdzať. Nejaké tie hotely a stánky s občerstvením tam už síce sú, ale bolo vidno, že na mnohých projektoch sa maká ostošesť. Pritom má čo ponúknuť. Na pitie i jedivo sa sťažovať nemožno, bolo z čoho vyberať. Slnečníkov i ležadiel bolo dostatok, na celý deň stojí set asi 3 €.  Hrubozrný čierny piesok, teplé more a klímu, ktorá vás i pri zhruba 23°C opáli za jeden deň. Aj v chládku :)  I nám znalým prímorského cestovania preliezlo slnko cez rozum a poriadne nás za pomerne krátky čas opieklo.

Práve kvôli nadmernému slneniu sme sa museli pobytu na priamom slnku vyvarovať a zostali sme „doma“. Deň sme strávili ležérnymi prechádzkami po parkoch, ktorých je v Batumi neúrekom. Vzhľadom na nadmernosť času sme si vedeli pochutiť aj na tunajšej „vyslovene nechutnej“ káve. Ako každý deň, i dnes sme si dali miestne špeciality, lanovkou sa za smiešny peniaz vyviezli na vyhliadku nad mestom. Až z výšky sme videli, ako je to mesto veľké a rozširujúce sa. Deň sme zakončili nedeľnou omšou v jedinom katolíckom kostole v meste. Turisti svojou hojnou účasťou celebranta očividne zaskočili.

Posledný pobytový deň sme zasvätili poznávaniu miesta, ktoré nás na tomto tripe privítalo, a s ktorým sa v noci rozlúčime – Kutaisi.

Vodiči maršrutiek sa nám priam natískali a odchádzali  často (v zhruba 10 minútových intervaloch), no nás ako železničiarov lákala cesta vlakom. Ten však ide len raz za 24 hodín, takže sme ho nesmeli zmeškať. Je asi 3x pomalší, ako maršrutka, ale času máme dosť. Do odletu by sme tam došli aj pešo :)

Na stanici sme boli zhruba pol hodiny pred odchodom, ale pri pokladnici bol nával v štýle organizovaný chaos. Žiadny rad, len zhluk asi 30 ľudí. Vyhrávali široké lakte. I tak nám trvalo asi 15 minút, kým sme sa k lístku dobojovali. Tie, vybavené ešte na Slovensku, nám z akéhosi nevysvetliteľného dôvodu nechcú nikde uznávať, ale na druhej strane 0,80 € za 150 km je smiešna suma. Lenže to sme ešte nevedeli, že tej sume zodpovedá aj kvalita vlaku. Súprava pred minimálne 40 rokov neprešla žiadnou renováciou (možno tak vonkajšieho náteru), sedadlá určite neboli čistené od výroby, tú špinu pomiešanú s mastnotou by neprežili ani baktérie z reklamy na Domestos. Ale šli sme. A tá cesta bola poučná, zaujímavá a pomerne veselá.

Hneď po rozbehu sa zo zdanlivo obyčajných cestujúcich stali trhovníci. Pobehovali po uličke a núkali svoj tovar. Sprvoti šlo len o sortiment bežného občerstvovacieho charakteru, ale potom začalo „prituhovať“ a pred nosmi sa nám kymácali čerstvé ryby, vedrá s korením, semená všetkého druhu, „plácačky“ na muchy, metly na prášenie kobercov, masážne náradie... I práve napečené koláče. Na čo si len spomeniete.

Kutaisi, Gruzínsko

V Kutaisi sme zastavili s niekoľko minútovým meškaním tesne po poludní. Batožinu sme nechali u (ako ho nazvať) „toaletného deduška“ a naľahko vyrazili do mesta. Do zbierky miestnych kulinárskych špecialít nám chýbal len khačapuri, cesto v podobe člnka plnené syrom a vajcom na mäkko. V menšej reštaurácii nám ho tetuška za solídny peniaz nachystala.  Mňa tá plnka v podobe kyslého syra veľmi neoslovila, ale chuť roztečeného vajca to ako celok posunula na novú, nepoznanú úroveň.

Centrum nemá čo ponúknuť, pri rieke udrie do očí stará cerkev a na kopci nad mestom zasa nová, či skôr vynovená po „odsovietení“ Gruzínska. Skutočné lahôdky však čakali mimo mesta. Práve v čase, keď sme potrebovali taxík, nebol v dohľade ani jeden a na ten prvý, ktorý nám udrel do očí sme čakali dobrú polhodinu. Dohodli sme cenu na asi 16 € a starým hrkotavým „približovadlom“ sme sa trepali po starých a rozkopaných cestách do hôr.

Kláštor Gelati z 12.storočia je na romantickom mieste. Aj napriek rekonštrukcii, ktorá prebieha doslova v hodine dvanástej, sme si mohli pozrieť tento „druhý Jeruzalem“ bez akýchkoľvek obmedzení. Iný názor však mal ten starý taxík, ktorý už niekoľkokrát „otočil“ dobu svojej životnosti. Spod kapoty sa zaparilo a auto zastalo. Tých prestávok sme mali nakoniec viac, ako sme si predstavovali, pretože šofér musel dolievať na každom väčšom kopci vodu. Niekedy pri zjazde prudkých serpentínach som mal pocit, že sa bojí viac ako ja. Ale šťastlivo sme „dohrkotali“ nielen k druhému kláštoru Motsameta, ale aj na letisko, takže spokojnosť bola na obidvoch stranách.

Platiť si hotel na ďalšiu noc by nemalo zmysel, pretože check-in je už o tretej ráno. V prijímacej hale moderného letiska sme teda boli síce už večer, ale práve letisko v Kutaisi je jedným z mála na svete, ktoré poskytuje cestujúcim aj možnosť poležať si na veľkoplošných čalúnených odpočívadlách.

Posledné riadky tohto reportu preto vznikli práve na jednom z nich. :)

Kláštor Motsameta poblíž mesta Kutaisi

Epilóg

Ak by som mal zhrnúť moje dojmy z oboch krajín, formuloval by som ich asi takto:

Gruzínsko s cestovným ruchom ešte len začína. Hostí si vedia uctiť, ale to čo turistom ponúkajú, je akýmsi  žalostným  pozostatkom sovietskej nadvlády. Niežeby nebolo čo pozerať, to nie, ale stav všetkého je v totálnom dezolátne. Všetko vyzerá tak, akoby tu 50 rokov nikto nebol,  všetko schátralo a potom sa do tej spúšte ľudia vrátili. A museli si zvyknúť. Sem tam je cítiť závan modernosti, lenže domorodci naučení žiť v biednych podmienkach ho jednoducho nevedia oceniť.

Táto krajina oplývajúca horami, morom i množstvom prírodných krás, dala sovietom vodcu – Stalina. Vtedy sa všetkému darilo, všetkého bolo dosť. Ale s jeho smrťou sa v Gruzínsku zastavil čas. Citeľne napreduje len Batumi, mierne sa posunulo  hlavné mesto Tbilisi. Zvyšok územia na zázrak ešte len čaká.

Zato Arménsko je kdesi úplne inde. Všade čistota, mestá, parky či stanice úhľadné a upravené, ľudia chodia čistí a moderne oblečení. Veľmi pripomína západoeurópske krajiny. A tie ženy, či dievčatá... Jednoducho nádhera. Tak ako bol v Gruzínsku problém nájsť peknú ženu, tu mám „problém“ opačný. Možno sa na mňa bude niekto hnevať, ale Slovenky v tomto zostávajú. Krása a elegantnosť je všade, kde sa len pozriem.

Vidiek kontrastuje s hlavným mestom snáď len pokojom a jednoduchosťou.

Čím ma však Arménci zaskočili, bola ich neúplatnosť. Hlavne staršia generácia tringelty zásadne neberie a ak im aj niečo necháte, kričia na vás tak, že sa otáča celý obchod. Tak si ten výdavok radšej v hanbe vezmete. Na druhej strane, tetuška, ktorá nám v Jerevane dozerala na batožinu, si fľašu vína a čokoládu vzala bez zaváhania :)

Tak, ako všetky postsovietske republiky, aj v oboch navštívených štátoch nemajú radi Rusov a ako tak ich strpia len ako turistov. Nevedia im zabudnúť niekoľko desaťročí nadvlády a vyciciavania, ani stav, v ktorom sa vďaka nim v súčasnosti nachádzajú. Museli sa odraziť od úplného dna. Ja zasa musím konštatovať, že ten odraz sa lepšie podaril Arménom.

I tak mám z ľudí v oboch krajinách veľmi dobrý pocit. Brali nás tu ako svojich, nikto nás neignoroval, práve naopak. Ochotne nám pomohli i pri najmenšom zaváhaní. Myslím, že nebudem mať problém sa sem ešte niekedy vrátiť. A kdesi v kútiku duše mám pocit, že sa na ten návrat budem tešiť :)

FOTOGALÉRIA tu