Južné Jordánsko na koľajniciach
Jordánske kráľovstvo je síce vyprahnutá, ale zaujímavá časť Arabského polostrova. V jeho južnej časti sme navštívili legendárne skalné mesto Petra, romantickú púšť Wadi Rum a tiež kúsok morského pobrežia. Úzky pás Červeného mora je v tomto cípe ukončený letoviskom a zároveň prístavným mestom Aqaba.
A je tu ešte niečo, čo vlakového fanúšika nenechá ľahostajným – Aqabská železnica.
Už z mapy sa dalo ľahko vyčítať, že naša cesta po pamiatkach povedie popri tejto trati a dokonca ju bude niekoľkokrát križovať. Príležitosť sa núka sama, stretnutie s vlakom si jednoducho nemôžeme nechať ujsť. :)
Osud to však naplánoval trochu inak. Autom z požičovne sme (kvôli meškaniu lietadla) prvú a zároveň najvzdialenejšiu trasu absolvovali potme. No všetky ďalšie presuny už boli zámerne načasované tak, aby sme si šancu na zazretie vlaku zvýšili. Nezastaviť sa na stanici v púšti by bolo mojim vari najväčším cestovným prehreškom. :)
Wadi Rum je neobyčajná a veľmi fotogenická púštna oblasť. Kvôli jedinečnej farbe piesku a okolitým horským scenériám si ju na filmovanie vybralo mnoho režisérov. Vznikli tu snímky ako „Lawrence z Arábie“, „Prometheus“ a pomerné čerstvý film „Marťan“.
Po noci strávenej v beduínskom stane uprostred púšte a niekoľkohodinovom brázdení oblasti na terénnom aute sme sa zamerali na blízku stanicu s rovnomenným názvom.
Už z diaľky nás upútal parný rušeň s niekoľkými historickými vozňami. Mali sme dostatok času na ich dôkladné zdokumentovanie. Naše pobehovanie po stanici neušlo pozornosti chlapíka, ktorý pofajčieval pred staničnou budovou. V ničom nás neobmedzoval, iba pozdravil a ďalej sa venoval „dymiacej činnosti“. Bol to miestny výpravca.
Po čase som zatúžil aj po fotke „veľkého“ vlaku, preto sme sa ho opýtali, čo a kedy pôjde najbližšie. Po zistení, že obaja s manželkou sme železničiari, nás pozval dnu na čaj.
Dopravná kancelária bola zariadená pomerne stroho. Dominoval jej riadiaci pult, dopravný stôl, posteľ a telka.
Ten výpravca sa vola Ali. Slúžil celý týždeň. Asi preto tá posteľ. :)
Vďačne s nami komunikoval. Bol rád, že sa môže porozprávať s niekým, kto rozumie jeho práci.
Očakával som nejaké schátralé zabezpečovacie zariadenie. Ako veľmi som sa mýlil. Po jeho odprezentovaní som nevychádzal z úžasu. Na miestne pomery moderná obdoba reléovky, panel s LED podsvietením, generálny STOP... Telefóny síce staršieho dáta, no viac sa využívajú vysielačky a mobily s vysokorýchlostnou sieťou. Počítač mu nechýbal, dokumentáciu viedol v klasickej písomnej forme. Stačí pár tlačív, jeden stručný predpis. Všetko malo svoje miesto, poriadok...
Počas dňa prejde jeho stanicou 6 pravidelných vlakov a zopár mechanizmov na údržbu trate. Raz za čas rozkúria parný rušeň kvôli nostalgickým jazdám pre turistov alebo filmárov. Na nedostatok práce sa sťažovať nemôže.
Zistili sme, že my dvaja máme veľa spoločného. Funkciu, horskú trať, odľahlosť stanice, výhradne nákladnú dopravu, možno povahu... Rozdiel bol snáď len v rozchode koľajníc.
Pri popíjaní čaju sme mu ukazovali v mobile fotografie našich staníc, vlakov, hovorili sme o špecifikách železníc u nás i v Jordánsku. Bolo to veľmi príjemné stretnutie.
Aqaba Railway Corporation (ARC) je železničná spoločnosť pôsobiaca na juhu Jordánska. Prepravuje fosfáty v špeciálnych nákladných vlakoch z baní do 300 km vzdialeného prístavu v meste Aqaba. Využíva pritom časť pôvodnej Hidžaskej železnice postavenej ešte v roku 1908 s rozchodom 1050 mm, ktorá spájala Jordánske mestá so sýrskym Damaškom. Najčastejšie prevádzkovanými rušňami sú silné dieselové GE U17C. Už niekoľko rokov sa hovorí o obnovení pravidelnej osobnej prepravy na niektorých úsekoch trate, no na realizáciu si budú musieť Jordánci ešte chvíľu počkať.
V blízkosti zúrila piesočná búrka. Vlaky jazdili v obmedzenom režime. Zo susednej stanice dorazil stroj na čistenie koľajníc od piesku. Pokračoval na trať, kde špeciálnym mechanizmom odstraňoval nánosy z koľajníc. Klasický pluh by bol v piesku zbytočný. Prvýkrát v živote sme videli pieskové záveje.
Veľmi sme si vážili jeho pohostinnosť. Upozornil nás, že sa vlaky v susedných staniciach pohli a nám svitá aká-taká nádej vidieť vlak „naživo“. No už sme nemohli riskovať. Museli sme vrátiť auto späť do požičovne,. Čas bol neúprosný a zaváhanie by nás vyšlo draho. Ali je fajn chlapík, budeme na neho v dobrom spomínať. Po spoločnom fotení a vrúcnej rozlúčke sme sa vydali k poslednému bodu našej cesty – Aqabe.
Ali mal predsa len pravdu. Po asi polhodine jazdy po diaľnici zbadala žienka v diaľke fosfátový vlak.
Šiel asi 50-tkou. My sme boli predsa len o niečo rýchlejší a tak sa začala naháňačka s časom i vlakom zároveň. Vždy sme si o niečo nadbehli a potom si naň počkali na zaujímavom mieste. Takto sme sa vzájomne sprevádzali až do Aqaby.
Stanica už neslúži verejnosti, preto je oplotená a areál je kontrolovaný vrátnikom. A práve tento bol zrejme jediným Jordáncom, ktorý nevedel anglicky. Chvíľu to trvalo, kým pochopil, prečo sme prišli. Po niekoľkých minútach a troch telefonátoch nás spolu s dozorom pustil ďalej.
Vlak práve vchádzal do stanice. Výpravcovi sme len stroho vysvetlili, čo chceme a kým som ja fotil blížiacu sa súpravu, žienka sa dala do družnej debaty s prednostom stanice. So záujmom počúval odkiaľ sme, čo robíme a tiež sa tešil nášmu záujmu o Jordánsku železnicu. Očividne nie sme jediní, aj samotný kráľ Abdullah II. je veľkým fanúšikom železnice. A nielen kvôli jej ekonomickému prínosu.
Epilóg:
Predsudky ma nútili pozerať na železnice blízkeho východu s nadhľadom. Nemal som veľké očakávania. No stačilo pár dní a vlastné skúsenosti ma stále viac presviedčajú o tom, že aj my sa máme ešte čo učiť. Počas celej cesty sme stretli množstvo ľudí. Všetci sa milo usmievali, boli ústretoví, nápomocní. Frázy „Vitajte v Jordánsku“ či „Užite si pobyt v Jordánsku“ sme počúvali na každom kroku. Sme naozaj radi, že sme k nim mohli zavítať.
Takže, drahí Jordánci – Ďakujeme za pohostinnosť!
Jozef Mačaj