Moldavsko - Podnestersko  a Rumunsko

   Rád by som vopred upozornil vážených čitateľov, že toto nie je klasická reportáž ani cestopis, na aké ste zvyknutí. Ide skôr o zdokumentované udalosti tých 5 dní, ktoré sa v mojom ponímaní vymykajú realite alebo sa mi zdali byť iné, niečím výnimočné. Pre vás možno obyčajných piatich dní...

                                                                                                                    Jozef MAČAJ

 FOTOGALÉRIA TU

   Moldavsko som si nikdy neplánoval ako cieľovú destináciu. Chcel som sa len zastaviť, keď „pôjdem okolo“. Lenže nejaký zásah „zhora“ nariadil dovolenku, a cez dovolenku ja zásadne cestujem. Vzhľadom na to, že poznávacie zájazdy v marci nie sú úplne ideálne, volil som krajinu, pri ktorej „o nič neprídem“. Moldavsko také je. Kdesi som čítal, že v celkovom dojme tam ročné obdobia nezohrávajú vôbec žiadnu úlohu.

¦ Nedeľa, 27. marec 2011

   Noc bola krátka. Nielen preto, že sa posúval čas. Veľa som toho doma nenaspal. Bál som sa, že zaspím a vlak nestihnem. To by sa celé moje plánovanie výrazne „rozštelovalo“.

Košice – Simeria

   V IC z Košíc do Budapešti mi príjemná stewardka z českého bistrovozňa (celá súprava je česká) ponúkla kávu. Neodolal som aj kvôli tomu, že moje nasledujúce prestupy budú veľmi krátke.

Tá káva bola skvelá, také ozajstné, voňavučké laté.

Káva. Ako som zistil neskôr, bola jedinou kávou, ktorú som si na ceste najviac vychutnal.

   Prestup v Miskolci bol veľmi rýchly. Náš vlak už mal nejaké minúty a ako naschvál, ten prípojný stál až o 4 nástupištia ďalej.

Sedím v IC na mojej trase Miskolc – Szolnok . Učaril mi parádny vozeň 1.triedy výrobcu Bombardier, čo je v železničiarskom svete akási značka kvality. Vyrába aj vysokorýchlostné vlaky TGV. Vkusne zariadený interiér v bielo-bordovom farebnom vyhotovení s drevenými stolíkmi vytváral dojem honosnosti. Tento vozeň mal však „tvrdé podvozky“. Cítil som každý koľajový styk, výhybku, každú nerovnosť.

   Dalo sa ísť aj skratkou, ale ja som radšej volil dlhšiu - okružnú trasu krajom, ktorým som ešte nikdy nešiel. Riskujem síce, že nestihnem prípoje, ale pohľad z okna za to stojí. Vlak prechádza tokajskou vinohradníckou oblasťou, v lete tu musí byť prenádherne.

Na ceste som od 5.-tej rána, sedím ešte len 4 hodiny, no už ma bolí zadok. „Trpím“ na kostrč, dlhé sedia mi nerobia dobre.

   V Szolnoku som mal pár minút k dobru. V rámci tých 5 prestupových minút som ešte stihol urobiť pár záberov  stanice i prichádzajúceho vlaku, v ktorom sa poveziem do Rumunska.

Súprava bola modernizovaná, no sedadlá absolútne nepohodlné. Vzhľadom i tvrdosťou takzvaného autobusového typu.

   Do Bekescsaby cestovala celkom zaujímavá pani v rokoch. Mala nádherné nohy. To som si na nej všimol ako prvé. Po jej výstupe som už v ceste pokračoval v celom vozni úplne sám. Na hraniciach sú stále kontroly. Maďarsko – rumunská hranica je hranicou Shengenskou, colníci si dali vo svojej práci záležať.

   Ak by som náhodou nestihol zareagovať že sme v Rumunsku, pohľad z okna by ma v tom naisto utvrdil. Bývanie a „čistota“ typu Luník IX, rýchlosť vlaku okolo 40 km/h.

Zaujali ma priecestia. Tu „necinkajú“ ako tie naše, ale húkajú ako sanitky. Treba si na to zvyknúť. Pri každom prejazde priecestím som vyskočil zo sedadla, či sa niečo nedeje.

Pohybovali sme sa na naše pomery veľmi pomaly. Dlhé sedenie ma ubíja, už ani neviem, či to vŕzga tá tvrdá sedačka alebo moje kosti.

   Krátko pred piatou poobede náš vlak dorazil do Simerie, mojej ďalšej prestupnej stanice. Je to významný železničný uzol, ale inak nič. Totálna „prdel“ na konci sveta. Stanica bola zároveň akýmsi pupkom osady, či čo to je. Pár biednych obchodov okolo koľajiska bolo zrejme jediným závanom civilizácie v blízkom okolí. Môj pôvodný zámer zmeniť si tu peniaze na rumunské lei totálne stroskotal. Nebolo kde. Po stanici sa ponevieralo niekoľko indivíduí, ktoré boli ochotné výmennú transakciu vykonať, no v tak nevýhodnom kurze, že to som  im tie eurá mohol rovno darovať. No v temnom zákutí staničnej budovy som naďabil na bankomat. Fungoval. Hotovosť som nutne potreboval, musel som si totiž kúpiť miestenku alebo lôžko. Tu sú všetky vlaky (okrem osobákov) povinne miestenkové.

V pokladni sme trochu potrápili s jazykovou bariérou, no s prekvapivým výsledkom. Dostal som miestenku úplne zadarmo. Normálne stojí 2,80.

Simeria  - Iasi

   Vlak bol plný na prasknutie.  Je síce nedeľa, ale rátal som s tým, že „sťahovanie národov“ sa bude konať smerom do hlavného mesta Bukurešti a nie do Iasi, kam som mal namierené ja. Akosi som pozabudol, že je to univerzitné mesto, takže vysokoškolské „študentstvo“ zo západu krajiny sa presúvalo práve tam.

   O tom, že sa natiahnem v kupé som mohol iba snívať. Bolo plno. A keby sa aj nejakým zázrakom uvoľnilo, sedadlá boli konštruované tak, že znemožňovali akúkoľvek polohu, ktorá by pripomínala ležanie. Boli nechutne špinavé. Aj opierky boli „napevno“. Tak som chcel skúsiť šťastie v prvom, ležadlovom vozni. Lenže dvere medzi vozňami boli uzamknuté, takže komunikácia so stewardom toho vozňa bola možná iba na staniciach, kde vlak stál. Mal miesto v prvej triede, čiže 4-miestnom kupé. Doplatiť som mal 41 RON, čo je asi 10 eur, lenže nemal vydať, tak som to zaokrúhlil na 45. To gesto v ňom vyvolalo taký povďačný efekt, že som dostal celé kupé iba pre seba. Priebežne, ako vlak zastavoval na ďalších staniciach a ľudia neustále pristupovali, „ukladal“ ich tak, aby ma nemusel rušiť. Cestou na toaletu som si všimol, že ostané kupé sú „vyskladané“ ľuďmi až po strop, len to posledné nechával iba pre mňa. Stále ma zdravil úsmevom a zodvihnutým palcom  v zmysle – všetko je OK.

¦ Pondelok, 28. marec 2011

Iasi

   Mesto ma privítalo zasneženým ránom. Priamo v centre zostal už iba náznak chladivej nádielky, no predmestia i okolie svietili nabielo. Na autách je rozoznať, že prišli z vidieka. Na karosériách mali odhadom 4-5 centimetrov snehu.

   Neustále mrholilo. Prechádzal som sa bulvárom Štefana Veľkého. Všetko zaujímavé je na tejto ulici, turista sa tu veľmi nenachodí. Na prehliadku tohto univerzitného mesta stačí naozaj zopár hodín.

   Niečo sa vo mne ozvalo (svedomie to nebolo), musel som vyhľadať toalety. No a pretože aj tu sú tie verejné tureckého typu, čiže diera v podlahe a všetci „zúčastnení“ na seba vidia, nemohol som. Záchranným kolesom v tomto smere mi bolo už omnoho civilizovanejšie zariadenie McDonald´s. Ďalšou službou, ktorú som u nich využil, bola voňavá a naozaj štedrá káva.

V blízkosti vlakovej stanice je stanica autobusová. Na webe som nevedel nájsť spoľahlivé údaje o odchodoch autobusov do Kišineva, preto som šiel prakticky „na blind“. Cestovné poriadky neexistujú, a ak aj áno, načo ich vyvesovať. Poobhliadal som sa a zbadal mikrobus, či skôr dodávku so smerovkou Kišinev. Vodič chcel iba vedieť, či mám seriózny záujem o cestu, potreboval nejaké údaje z môjho pasu. Zaplatil som 25 RON (6 €) a hneď sme odchádzali. Bol som jediným pasažierom. Predstavoval som si to tak, že cestou pristúpia ďalší cestujúci. No on nikde nezastavoval. Snáď s výnimkou moldavských hraníc, kde jeho i autokar podrobili podrobnej prehliadke, mňa s pasom EÚ si ani nevšímali.

   S našim odchodom z Iasi sa spustil vytrvalý dážď. Sprevádzal nás celou cestou. Sedel som priamo za šoférom, takže som mal skvelý výhľad na okolitú krajinu. Chcel som fotografovať, no bolo mu to nepríjemné, tak som toho nechal. Aspoň som sa kochal očami. No kochal... Všade chudoba, cesty v katastrofálnom stave. Ani som si nemohol zapisovať poznámky do mobilu, tak so mnou nadhadzovalo. Že sa po tomto vôbec dá ísť autom... Pýtal sa ma, či lepšie rozumiem rumunsky alebo rusky. Na tú druhú možnosť som pritakal. Vybral CD s hudbou v ruštine a pustil ho. Mal na ňom asi 10 piesní. Pri takmer 3 hodinovej ceste do Kišineva som to CD počul už asi 6 krát. Tie „hity“ už viem naspamäť.

   „Aáu.“ Môj zadok trpí, ako keby sme prešli už aspoň 300 kilometrov. V skutočnosti len asi 80. Ďalších osemdesiat máme stále pred sebou. Sedadlá nie sú vybavené bezpečnostnými pásmi. Ako rád by som si ho zapol, keby tam nejaký bol. Na každej väčšej nerovnosti sa zošmyknem zo sedadla, trpia aj nohy neustálym udržiavaním rovnováhy. A to môžem byť rád, že sme dorazili za pomerne krátky čas. Klasické autobusy tento úsek prejdú za 5 hodín, čo je takmer dvakrát viac, ako sme šli my.

Cesty. Sú takmer prázdne. Nejeden našinec by sníval o takej riedkej premávke. Naopak, moldavskí vodiči možno snívajú o cestách, aké máme my.

Slovensko. Pri každej mojej odpovedi na ich otázku odkiaľ som, sa tak trochu zasnívali. Naša krajina je pre nich niečo podobné, ako pre nás Švajčiarsko. Ako radi by sa k nám niekedy pozreli...

MOLDAVSKO

    Moldavsko je svojím spôsobom Rumunsko na území Ukrajiny. Štát vznikol rozdelením územia starej Besarábie (niečo ako naše Uhorsko). Veľký podiel obyvateľstva tvoria Rumuni, za nimi nasledujú Ukrajinci, Rusi...  Jazykom je moldavčina, ale to skôr iba názvom, pretože je to čistá rumunčina. Bez problémov sa dohovorím aj po rusky.

Kišinev

  Šofér ma vyhodil kdesi na križovatke, že do centra to už nie je ďaleko. Ukázal mi smer, zabuchol dvere a odfrčal. Mesto ma privítalo vytrvalým dažďom.

Všetko pozerateľné je sústredené na triede Štefana Veľkého. Stačí ísť priamo a neodbočovať, určite tu nikto nezablúdi. Mapa je zbytočná. Totálne presiaknutie mojej obuvi i oblečenia bolo otázkou iba niekoľkých  minút.  Dáždnik nepomáha. Čvachtajúci sa posúvam monotónne vpred.

   Železničná stanica je nádherná, moderná, čistulinká, samý mramor a kvety. Toto som si jednoducho nemohol nechať ujsť. Vybral som fotoaparát a fotil a fotil a fotil. Pribehol ku mne chlapík s visačkou „bezpečáka“, že tu si nemôžem fotografovať čo chcem a kedy chcem, ak nemám súhlas šéfa stanice. Navrhol som mu, nech ma k nemu zavedie a súhlas si vypýtam. „To sa vraj teraz nedá, pretože šéf tu nie je“. Odtiahol ma z očí cestujúcich i jeho kolegov. Videl som piatich. Pripustil, že na ten môj prehrešok by mohol nejakým spôsobom zabudnúť a naznačil hotovosť trením prstov. Pýtal som sa koľko. Vraj postačí 5 eur.

   Tak to nie, šiel som do protiútoku. Tým prvým, čo ma napadlo.„Dovoľte, aby som sa predstavil. Som z košickej stanice.“ Povedal som mu, že ideme našu stanicu prerábať podľa tej ich a mňa poslali, aby som ju zdokumentoval. Zajtra mám dohovorenú schôdzku s prednostom (keďže tu dnes nie je), kde sa určite zmienim aj o ňom, ako mi pomáhal a sprevádzal ma pri mojej práci. Úplne som ho tým zaskočil. Jediné, na čo sa zmohol bolo, že mi podal ruku a povedal. „Ja Pavel“. „A ja Jozef“. Situácia s v tom momente zmenila. Za rukáv ma ťahal po stanici, ukazoval zaujímavé miesta a keď som sa chystal vyfotiť nástupištia, začal z nich vyháňať ľudí, ktorí čakali na vlak. Snažil som sa ho zastaviť, ale on trval na tom, že fotku si nemôžem pokaziť nejakou „háveďou“.

Potom ma zaviedol k svojím kolegom. Predstavil sa a machroval, že si tyká so šéfom košickej stanice. So šéfom stanice hlavného mesta Českej republiky. 

Vždy, keď sme sa stretli, pýtal sa ma, či je všetko v poriadku, či mi niekto nerobí problémy.

Ak by sa niekto taký našiel, stačí sa obrátiť na Pavla. On všetko zariadi.

   Ponúkol mi ubytovanie priamo na stanici. „Komnaty otdycha“ sú v podstate izby na spôsob nocľahárne, zariadené veľmi jednoducho – posteľ, stolík, stolička a skrinka. Ale to stačí. Aj izby prešli rekonštrukciou, všetko je nové a čisté. Toaleta i sprchy sú na chodbe, jediné, čo mi vadilo, že vždy bolo potrebné prejsť okolo „bábušky“ na recepcii. Izby sa nezamykali. Ja som si doplatil za dvojposteľovú, inak je v izbách postelí omnoho viac. Je to niečo ako ležadlová čakáreň.

Pri zjednávaní ceny sa žienky na recepcii niečo dohadovali, potom „vykúzlili“ cenu cca 18 €.

Nie je to málo, ale keďže som cudzinec, ceny sú dvojnásobné oproti domácim. Vraj je to všade v Moldavsku tak. Žiadny oficiálny cenník mi však neukázali.

Pavel mi tvrdil, že toto je najlacnejší nocľah v meste. Snáď neklamal.

Nocľah.   To, že sa izby nezamykajú mi vadilo ešte viac, ako to, že nekúrili. Recepčná párkrát vletela do izby bez zaklopania. Či som spokojný, či mi nič nechýba... „Nahodila“ nejaký podivný úsmev... Bola to už dáma v rokoch. Jej záručná doba už dávno vypršala...

Po mojom návrate z mesta ležala na mojej posteli a pozerala telku. Poprosil som ju, nech odíde. S akýmsi gestom pohŕdania odišla z izby. A s ňou aj všetka doterajšia ochota a starostlivosť. Do rána už bola na recepcii iba jej kolegyňa. Našťastie.

   Moldavsko je jedna veľká zmenáreň. Tieto služby ponúkajú všade. V obchodoch, trafikách, v reštauráciách... Skrátka všade. Neprejdem 20 metrov bez toho, aby som na nejakú nenarazil. Snáď s výnimkou toaliet. Ako som neskôr zistil, menia aj tam. Bábuška s toaletnými papiermi po vreckách sype kurzy z rukáva. S pomocou kalkulačky, ktorú má v podprsenke, to má vyrátané hneď.

   Výmena valút je bezpochyby ich „národným športom“. Kurzy sú témou ich vzájomných  rozhovorov. Vetu začínajú pozdravom, počasím a končia predpokladaným vývojom lei voči euru. Stavím sa, že aj ich spravodajská televízia nehovorí o ničom inom, iba o kurzoch. Politika, šport? To je vedľajšie. Kto nemení, nie je „IN“.

   Na pošte som sa postavil do radu, kde predávali pohľadnice a známky. Chcel som si splniť akúsi „povinnosť“ či skôr zvyk, posielať pohľadnice pár vyvoleným, ktorí mi držia prsty pri každej mojej ceste. Bol som tretí, takže to vyzeralo na rýchlu záležitosť. Lenže to by som nemohol byť v Moldavsku. Tu je byrokracia niečo úplne samozrejmé. Predo mnou stáli poslíčkovia z firiem a doniesli kopec pošty na expedíciu. Pracovníčka každú jednu obálku skontrolovala, do počítača zapísala adresu odosielateľa, prijímateľa a ktovie, čo ešte.

Stál som tam už dobrú polhodinu a prichádzal práve na rad, keď pracovníčka okienko zatvorila a prekryla ho nápisom „pauza“. Za ten čas ju zastúpi kolegyňa pri vedľajšom okienku. Tam už bol rad dlhší. A s ním aj čakanie. Po ďalšej polhodine skončila pauza tej prvej, takže nás odkázali naspäť k tomu prvému okienku, kde som stál predtým. S odstupom času som mohol povedať, čo žiadam. Na výber som mal z dvoch pohľadníc, síce z 80-tych rokov, ale vždy lepšia taká, ako žiadna. Zaskočil som ju svojou požiadavkou na 5 kusov. Telefónom kamsi volala a už tretíkrát mi povedala „padaždi“ – počkaj. A obsluhovala ďalších. Po asi dvadsiatich minútach prišla vedúca pošty a sama sa ma pýtala, čo to vlastne chcem. Keď som zopakoval, že chcem 5 kusov, odišla na 20 minút kamsi dozadu. To ma už začala chytať nervozita. Chystal som sa odísť, no práve vracajúca sa ma zastavila, aby mi víťazoslávne oznámila, že pohľadníc nieto, iba tie dve vyložené. „Tak mi dajte aspoň tie dve“. Dozvedel som sa, že tie mi predať nemôžu, pretože sú to vzorky, podľa ktorých predávajú ďalšie kusy, ktoré vlastne ani nemajú. Pochopil som, že poslať pohľadnicu z Moldavska je niečo nemysliteľné. Tak, ako mnoho iných vecí.

   Bol som si pozrieť spoje na zajtra na centrálnej autobusovej stanici. Teda chcel som. Je tam totálny chaos. Všetko si jazdí kedy chce, potrvá určitú dobu, kým si na to človek zvykne. Treba sa len „prepnúť“ na režim miestnych a hneď ide všetko ako po masle.

   Cesta k autobusom vedie centrálnym trhoviskom, ktoré až nápadne pripomína náš blšák. Treba sa doslova predierať medzi stovkami predávajúcich a tisíckami kupujúcich. Kým sláva nášho trhoviska pomaly upadá, toto tu sa teší veľkej obľube miestnych. Mňa nie.

   Tu sa všetko predáva „stánkovým systémom“. Na klasickú samoobsluhu môžem zabudnúť. Jednu som síce našiel až na druhý deň, ale aj tak sú tu nákupy veľmi zaujímavé.

   Obchodný dom typu Tesco. Obrovská hala s niekoľkými podlažiami, no obslúžiť sa sám nemôžem. Musím sa postaviť do radu, kým prídem k pultu, kde mi predavačka dá to, čo potrebujem. Ak to samozrejme majú. Jedno poschodie mäso, jedno ryby, na ďalšom iné potravinové pulty s bábuškami v zásterách...

   Na trhovníkov som sa hneval, sú veľmi dotieraví. Ako Arabi. No i tak som bol na ich služby odkázaný. Premokli mi jediné tenisky, ktoré som mal so sebou. Najlepšou alternatívou sa mi zdala kúpa nových, ibaže som prišiel neskoro. Podvečer už stánky zatvárali, ako ďalšiu možnosť som videl kúpu prezuviek na hotel, kde by som si svoje veci do rána usušil. Z toho mála, čo ešte bolo otvorené som na výber nemal. Všetko dovoz z Číny. Aj veľkosti tomu nasvedčovali, maximálna bola 45. Sú mi malé a tlačia, ale aspoň také, ako žiadne.

   Zámer som mal dobrý, iba skutočnosť bola iná, ako som si predstavoval. Po príjemnej a už žiadanej sprche sa mi videlo byť v izbe akosi chladno. Radiátory studené. Hneď som sa pýtal tetky na recepcii, kde je problém. Iba stroho odvetila, že sa už nekúri, lebo je jar. Nazlostilo ma to, pretože keby mi to povedala hneď pri ubytovaní, mohol som ísť inam. Uzemnila ma tvrdením, že i tak by mi to nepomohlo, pretože sa nekúri v celom meste. Skrátka je jar. Ráno však vonku opäť nasnežilo. Sneh sa síce rýchlo roztopil, ale bolo chladno.

¦ Utorok,  29. marec 2011

Obliekal som si mokré a studené oblečenie. Pod teniskami zostala mláka. Musel som experimentovať. Obul som si ponožku priamo na nohu. Cez ňu mikroténové vrecko a na vrch ďalšia ponožka. Nohy tak boli v chlade, ale suchu. Bolo to trochu nepohodlné, ale malo by to mať izolačný efekt.

   Cestujem pomerne naľahko, fungujem „cibuľovým“ systémom. Viac vrstiev oblečenia. V prípade tepla či zimy si počet vrstiev upravím podľa potreby. Lenže mikinu, rifle a tenisky som mal iba po jednom kuse.

Dovolenka. Budem sa musieť porozprávať s mojimi nadriadenými o plánovaní dovolenky. Viem, že to nebol ich nápad, ale brať 5 dní do konca marca mne a mojim plánom veľmi „nereže“.  Snažím sa dodržiavať svoje vlastné pravidlo, že cez dovolenku sa nepracuje. Vtedy mám robiť všetko to, čo nestíham počas všedných pracovných dní. Mimochodom, toto odporúčam každému.

Ja vtedy cestujem a preto som aj tu. Lenže marec je na poznávačky ešte priskorým mesiacom. Stromy holé, ženy naobliekané, a je ešte zima a vlhko. Radšej pocestujem 6 krát v októbri, ako raz v marci.

   Na centrálnej autobusovej stanici som si kúpil lístok do Tiraspolu. Šofér je veľký nervák. Trepe dverami, hneď sa šiel vadiť k pokladníčke, prečo mi predala lístok k nemu, keď o dvadsať minút ide ďalší. Ostatní cestujúci mi radili, nech radšej zaleziem do maršrutky – autokaru, kým tá „búrka neprehrmí“. Celý čas hundral o nejakom systéme. Jazdil arogantne, systémom „practe sa mi všetci z cesty“. Cestujúci ani nemukli. Lístok stál necelé dve eurá.

Po hodine sme dorazili na hranice Podnesterskej nezávislej republiky. Vládne tu neskutočná byrokracia. Pri vstupe musí cudzinec vypísať „talončik“ v azbuke. Vpisujú sa doň takmer všetky údaje z cestovného pasu. Bola potrebná presná adresa, kde sa budem zdržiavať. To keby som vedel. Milá postaršia pani mi s vypisovaním ochotne pomohla. Adresu uviedla svoju, aj tak to vraj nikto nekontroluje. Pýtali sa na dôvod mojej návštevy. Rozprával som im o tom, ako tu kedysi pracoval môj otec, ako sa mu tu veľmi páčilo, a ako mi radil, aby som sa tu niekedy určite zastavil. Tak som tu. Pasovák sa pýtal, kedy to bolo. V rokoch 85-88. To nemôže byť pravda, určite by sa na neho pamätal, veď robí na hraniciach už 30 rokov. No nakoniec pripustil, že nejakého Jozefa zo Slovenska pozná. To bude naisto môj otec. Určite.

   Na hraniciach som nemusel nič platiť, na rozdiel od iných cestovateľov, ktorých skúsenosti s PR som čítal na webe. Podmienkou bolo, že sa musím vrátiť ešte dnes. S tým naozaj nebudem mať problém.

PODNESTERSKO

  Je to samozvaný štát na východnej strane rieky Dnester. Tá ho kopíruje z jednej strany, ukrajinská hranica zo strany druhej. Štát v štáte. Vznikol ako obrana voči rumunizácii a zároveň hájil osobné záujmy samozvaného prezidenta. Ako názornú ukážku použijem „štát Zemplín“ a „prezidenta“ Varehu. To systém Podnesterska vystihuje najlepšie. Nikto ich ako samostatný štát neuznáva, Moldavci tobôž nie. Majú vlastného prezidenta, vládu, menu (rubeľ) a sú veľmi, až chorobne zaťažení na Rusko. Či skôr Sovietsky zväz. Všetko naokolo ho tu pripomína. Sochy Lenina, kosáky, kladivá, tanky, pamätníky... 

Akýsi skanzen komunizmu a ZSSR.

Tiraspol

   Prehliadku Tiraspolu som začal, ako inak, na stanici. Pre istotu som sa pýtal milicionára, či tu môžem fotiť. „To v žiadnom prípade, je to zakázané“. Nedalo mi, tak som sa pýtal, čo je zakázané fotiť. „Všetko je zakázané“, znela odpoveď. Maximálne tak budovu smerom od mesta. A keďže som sa stal pre nich podozrivým, nasledovala ma dvojica milicionárov. Vždy, keď som sa chystal vybrať foťák, záporne krútili hlavami. Tak som to vzdal a šiel do mesta. I tam ich bolo všade plno. Leninovou ulicou som prišiel až na ulicu 25.októbra. To málo, čo je pozerateľné, nájdem práve na tejto triede. Parlament, pamätníky, obchod s hračkami, Dom Sovietov, ďalšie pamätníky, sochy Lenina. Aj v meste bolo zakázané fotiť, ale vlastne ani nebolo čo. Ľudia odevmi, účesmi či správaním pripomínali doby minulé, cesty tu až na pár výnimiek brázdia Lady, Volgy a Moskviče.

   Tu naozaj niet nič hodnotného, čo by ma výrazne zaujalo. Chcem čo najskôr odísť. Východisko autokarov je pri vlakovej stanici. Keďže som nezazrel nikoho uniformovaného, vyšiel som na lávku cez koľaje a urobil potajme pár záberov stanice. Zbadali ma, ale kým vyšli po schodoch na tú lávku, ja som im ušiel z druhej strany. Stanicu som zďaleka obišiel. Pre istotu. Z druhej strany som nastúpil do maršrutky a opúšťal toto mesto červenej nostalgie.

   Tlačili sme sa ako sardinky. Kapacita vozidla bola citeľne prekročená, miesta nie sú prispôsobené osobám nad 170 centimetrov, tak som zaujal jedinú možnú polohu polostoj – polosed a musel v nej vydržať takmer dve hodiny. Hranice boli už iba formalitou. Mali síce pripomienky, že som si kdesi nedal potvrdiť ústrižok „talončika“, ktorý  mi dali pri rannej kontrole, no nakoniec mávli rukou a pustili ma.

Kišinev

   Opäť som v Kišineve. Teraz už svieti slnko. Zase som sa bol poobzerať po nových teniskách, lenže aj tie čínske tu stoja 2 krát viac, ako u nás. No ich kvalita je 2 krát pochybnejšia. Vyzerali ako nosené, x-krát lepené... Na výber toho veľa niet. Tie moje sú už takmer suché, preto sa prispôsobujem dokúpením ďalších párov ponožiek. Kúpil som aj kefu, ktorou ich očistím od zaschnutého blata. Nohavice tiež „schytali“ riadnu dávku, aj tie „vyglancujem“. Sadol som si v parku, vykonal spomínanú očistu a v blízkych stánkoch rýchleho občerstvenia si kúpil obed. Doplnil som ho miestnym pivom a kávou. Ani jedno, ani druhé nestálo zaveľa. Ani cenou, ani chuťou.

Polícia. Sledoval som tunajších dopravných policajtov. A dobre som sa bavil. Keď zastavili auto, pomaly vystúpili z policajného žigulíka, naučenými ťahmi upravili zbrane a opasok, nasadili tmavé okuliare a ležérne šli k zastavenému vodičovi. Žuli žuvačky „na plné huby“. S tými ruskými širokými brigadírkami vyzerali komicky. Asi pozerajú veľa amerických filmov.

   Na stanici si kupujem lístok do Bukurešti. Rezerváciu na lôžko som si mohol kúpiť už u nás, no lístok nie. Rezervačný systém to neumožňuje.

   Kupé je na „širokorozchodné“ pomery celkom slušne zariadené. Moje miesto je v prvom vozni za rušňom, a keďže v celom Moldavsku je motorová trakcia, máme kupé plné spalín. Okná sa otvoriť nedajú, všetko vchádza cez klimatizáciu. Ja i môj spolucestujúci máme viditeľné žilky v očiach. A slzy. Celkom sa na tom zabávame.

   Je to Talian. Pracuje v oblasti technológií, majú úspešne rozbehnutý „biznis“ v Rumunsku, chceli by ho rozšíriť aj na územie Moldavska. Onedlho po našom odchode z Kišineva sa natiahol a zaspal. Hrozne chrápal. Teraz som pochopil, že kúpa lístka 1.triedy asi nebola dobrou investíciou.

   Ja sledujem krajinu cez okno. Oslepuje ma zapadajúce slnko. Musím si silno hrýzť do jazyka, aby som nevypustil pár škaredých slov znejúcich tak trochu taliansky. Asi som mal tú cestu posunúť o 2 dni neskôr. To by som mal stále pekné počasie. Ale dovolenka nepustí.

Ungheni – hranice, výmena podvozkov

   Ach jaj. V našich pomeroch som už celkom zabudol na tie hraničné ceremónie. Teraz všetko zmeškané doháňam. Začalo to podivným „zjavením“ vo dverách nášho kupé. Navonok nádherná a krehká dievčina výšky 150, ktorej spod masívnej ušianky vykukovali iba veľké oči a nohy, zrevala burácajúcim hlasom: „Zdravstvujte, passaporty pažalujsta!“. Obaja sme vyskočili ako vystrelení do pozoru. Veľa nechýbalo a začneme spievať sovietsku hymnu. S naším vypočúvaním jej pomáhal kolega. Neustále vypytovanie sa, môj spolubývajúci mal obrovské problémy kvôli tomu, že sa nepodpísal zhodne s podpisom v pase. Kontrolovali mu všetky doklady, vizitky... Mňa obracali nejakých 10 minút doslova krížovým výsluchom. Vôbec sa im nepáčilo, že som bol v Tiraspole. Úplne zúfalý som im povedal, že som netušil, ako to tu funguje. Štát v štáte, kto to kedy videl. Čo je to za systém. Keby som bol vedel, čo ma tu čaká, nikto ma sem nikdy nedostane. To na nich zabralo, tá „kamenná tvár“ s ušiankou  a veľkými očami sa začala usmievať.

   Po nich prišli dvaja colníci, čo máme na preclenie. Kolega bol „čistý“, no ja som mal nejaké cigarety a koňak nad limit. Bol by hriech prísť z Moldavska bez vychýreného koňaku. Statočne som zatĺkal, že nemám nič. Vo vedľajšom kupé našli cestujúcemu krabičku, či dve, ktoré sa snažil zatajiť. V prvej chvíli som myslel, že ho za to popravia. „Zlízol“ si to na plnej čiare, niekam ho odtiahli. Mne sa rozklepali kolená. Nemám pašerácke skúsenosti, no i tak som svoj „tovar“ rozdelil do brašne i malej plátenej, takzvanej proviantnej tašky. V nej som mal tie koňaky, fľašu minerálky a tie cigarety naviac. Ďalšia partia nám začala prehľadávať batožinu. Jeden z nich zobral tú moju plátenú tašku, myslel som, že je koniec. Celý čas ju držal v ruke, aby im nezavadzala, kým jeho kolegovia prehliadali ostatnú batožinu. Držal ju i vtedy, kým ďalší jeho kolegovia rozoberali priečky a všetko, čo sa dalo odmontovať. Po skončení prehliadky mi tašku vrátil a pozdravil. Fúúúh, to bolo o chlp ...

   V kontrolách sú naozaj veľmi dôslední. V prechodovej stanici nám menili podvozky zo širokého na normálny rozchod, a kým bol vozeň na zdvihákoch, kontrolovali ho aj zospodu. Za ten čas vozeň totálne „rozoberú“. Previazanie podvozkov trvá dve hodiny, colníci sa nikam neponáhľali. Bolo ich tam požehnane. Zlatý „Schengen“ – zhodli sme sa obaja. Pasy nám vrátili až tesne pred odchodom.

   So spolubývajúcim sme sa celkom skamarátili. Rozprával mi o firme, ukazoval vizitky, v čom všetkom podniká, ale tomu som zase ja veľmi nerozumel. Je vcelku príjemným spoločníkom.

Vie iba Taliansky a Rumunsky a pár anglických slovíčok. No i tak sme sa dohovorili. Šlo to i bez rúk a nôh. Obaja sme zvažovali slová, vyberali také multinárodné, aby sme si rozumeli. Aj sme sa zasmiali, keď mi on želal dobrú noc i ráno v angličtine a ja jemu v taliančine.

¦ 30. marec 2011

RUMUNSKO

Bukurešť - Brašov

   Aj tu pršalo. Výdatne. Tenisky mi vyschli iba včera poobede, nechcel som ich znova namočiť. Vlhko ma absolútne nelákalo. Ani Bukurešť. Už som tu bol. A kto nie, ten o nič neprišiel.

   Využil som prechodné ustálenie zrážok ak skokmi ponad kaluže prešiel pred staničnú budovy, ktorej zábery som chcel vyhotoviť. Keď som už tu...

   Pozerám, že sa mi zvýšili zopár moldavských lei v hodnote asi dvoch eur. No lenže tu mi ich nikde nechcú vymeniť. Zaujímajú ich iba tvrdé meny, ku ktorým tá moldavská rozhodne nepatrí. Určite to spomeniem na webe ako radu pre ďalších cestovateľov, ktorí by sa tam chceli pozrieť.

   Neviem si predstaviť čakať tu na stanici 7 hodín na môj vlak domov. O siedmej som prišiel z Kišineva a vlak do Budapešti odchádza o 14.05. Radšej si nadbehnem.

Naraňajkoval som sa, dal takú neidentifikovateľnú kávu a kúpil rezerváciu na vlak do Brašova. Príjemným spestrením bolo sledovanie živého ranného vysielania rumunskej televízie priamo zo stanice, ktoré bolo venované železničiarom. Len moderátorku mohli vybrať krajšiu. Pekných žien je tu dosť.

   Len pár kilometrov za Bukurešťou už neprší a začína vykúkať slnko. To je dobré znamenie. Brašov je druhým najväčším mestom Rumunska a ja by som si jeho prehliadku nerád nechal ujsť.

Trochu akčne vyzerala akcia „prepadového komanda“ piatich revízorov, ktorí obsadili vlak tak, aby im nikto neušiel. Nerobili však žiadne problémy. Úctivo pozdravili a odišli.

   Slnko preniká mrakmi čím ďalej, tým viac. Za stanicou Sinaia sa mi v okne zjavili úchvatné panorámy hôr. O tak krásnom prostredí v tomto kraji som nemal ani poňatia. Vždy som tadeto cestoval v noci. Kým som sa díval hore, rozplýval som sa krásou prírody. Dole to už bolo typické Rumunsko. Čo všetko sú ľudia schopní napratať do svojich dvorov...

   Začala sa mi trhať moja obľúbená brašňa, či batoh, či čo to je. Má to traky na chrbát ako batoh, ktoré sa dajú schovať pod podšívku a zároveň trak na plece. Vtedy slúži ako brašňa. Má ideálne rozmery, aké sú povolené pre príručnú batožinu do lietadla. Preto som ju rád nosil so sebou. Mal by som mať blok, skúsim ju reklamovať alebo nech mi ju aspoň opravia. Nepreťažil som ju. Bolo v nej iba pár kusov oblečenia.

Je to ďalší argument k tvrdeniu, že ani (vraj) kvalitná a drahá vec nevydrží oveľa viac, ak vôbec, ako neznačková ázijská. Cenový rozdiel je však značný.

Brašov

   Batožinu som nechal v úschovni. Obloha zaliata slnkom, bez mrakov. Určite sa v meste zdržím maximálnu možnú chvíľu. Do centra som šiel pešo. Času mám dosť.

  Ten kto mi odporúčal Brašov, ma musí mať rád. Mal pravdu. Je to nádherné mesto. Oproti iným rumunským mestám – nádhera. Zdôrazňujem rumunským. Chýbali už iba zelené stromy a dielo je dokonalé. Iba s fotobrašňou v ruke som sa prechádzal jeho uličkami a nasával ich atmosféru.

   Konečne som našiel pohľadnice na pošte.  Hneď ich aj vypisujem a posielam. Doháňam resty, ktoré voči „pohľadnicovým čakateľom“ mám. Posielam ich pár vyvoleným, ktorí mi na každej ceste držia palce. Je to už taká tradícia. Musia mať už slušnú zbierku mojich pozdravov.

   Na stanici som minul posledné rumunské lei a čakal na vlak. Domov idem EN do Viedne. Tú poslednú cestu zvládnem posediačky. Miestenku už kúpenú mám a doplácať ďalších 23 eur za ležadlo som nechcel. Hlavným dôvodom boli hraničné kontroly na rumunsko – maďarskej hranici o pol druhej ráno. Zvečera som sa vôbec necítil byť unavený, no a nad ránom, keď sa najlepšie spí, by som aj tak musel byť k dispozícii colníkom. Je to schengenská hranica, obracať budú viac. Len škoda, že ten „môj“ vozeň je veľkopriestorový, takže veľa pohodlia si neužijem. Opäť tvrdé sedadlá. No a keďže na hraniciach sa zároveň lomí časové pásmo, posedím si vo vlaku o hodinu dlhšie.

Brašov - Košice

   Odkedy sme sa z Brašova pohli, ťaháme sa sotva 50-kou. Netuším, či je tá rýchlosť zarátaná v cestovnom poriadku. Pretože ak nie, pomeškáme a mne sa skomplikuje prestup v Budapešti. Koľaje sú v tak hroznom stave, že ich naposledy opravoval asi ešte Ceauseskov dedo. Niekedy mám pocit, akoby sme ani nešli po koľajniciach, ale rovno po podvaloch. Cestovanie po rumunských železniciach má svoje čaro i úskalia. Viackrát som počul o taktike zlodejov, ktorí okrádajú osamotených cestujúcich. Cez dvere, klimatizáciu alebo zo susedného kupé vypustia omamujúci plyn. Efekt je taký istý, ako uspávanie pred operáciou. Či chce, či nie, zaspí. Potom ho bez problémov okradnú, a kým sa dotyčný spamätá, oni sú už v bezpečí.

   K mojim zabezpečovacím zariadeniam patrí kovová reťaz so zámkou, ktorou zaistím dvere kupé. Najnovším prírastkom je elektronický hlásič. Kým sú jeho dva segmenty blízko pri sebe, nič sa nedeje. Akonáhle sa oddialia, spustí sa alarm alebo zvonček. Podľa toho čo si nastavím. Samolepiacou páskou sa pripevnia na dvere. Ak ich niekto otvorí...

Lenže ja sedím v otvorenom vozni a tu je mi to „vymakané“ zabezpečenie „prd“ platné... 

   Musím poznamenať, že rumunské vlaky jazdia naozaj načas. Pomaly, ale načas. Nikdy sme nemeškali, párkrát sme dokonca dorazili s miernym náskokom. Tie pomalé jazdy kvôli stave trate budú zrejme trvalým stavom, cestovný poriadok s nimi, ako som už zistil, ráta.

Múdra knižka. Kontrolujem si časy v mojej „múdrej knižke“, kde mám vyznačené cestovné poriadky vlakov, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou použijem. Ďalšou jej súčasťou sú mapy miest a krajín, v ktorých sa zastavím, alternatívne spojenia, adresy konzulátov, hotely a mnoho ďalších potrebných informácií, ktoré sú neoceniteľnou pomôckou každej mojej cesty.

Výrobou tejto knižky za zaoberám aj týždne dopredu, čím viac užitočných informácií, tým lepšie. Pre každý prípad. Človek nikdy nevie ... Jej strata by ma veľmi mrzela.

¦ Štvrtok, 31. marec 2011

   Po hraničnej kontrole na maďarskej strane som mal príležitosť pospať si. No nedarilo sa. Až tesne pred Budapešťou som akosi poľavil a hlava mi začala padať zo strany na stranu. Prebral ma čerstvý ranný budapeštiansky vzduch.

Času som mal pomerne dosť, forintov tiež, tak som pokukoval po teplých raňajkách. Jedinou možnosťou v týchto skorých ranných hodinách bol hamburger. Objednal som si. A kávu k tomu.

   Predavačke určite záleží na mojej línii, pretože v žemli som mal množstvo kapusty, kadejakých listov a inej zeleniny, no mäso nikde. Už som to chcel reklamovať, ale v poslednej chvíli som ho našiel pod plátkom uhorky. Mäso vo veľkosti 2 € mince. Veď aj stál v prepočte asi toľko... 

  A to, čo mi predala ako kávu, by sa vošlo do vrchnáka PET fľaše. Chuť ťažko popísateľná, ale s kávou nič spoločné nemala. Aróma žiadna. No bolo to hnedé. Mlieka niet, vraj došlo, ale mal som ho zaúčtované. Na bloku svietilo: „Tej = 50 ft“. Celá káva stála 270 (asi euro).

   To sa musí Slovanom uznať, že s pohostinnosťou sú na tom úplne inak, ako miestni. Ak on obsluhuje cudzinca, dá mu to najlepšie, čo má, hoc aj zadarmo, len aby sa nemusel hanbiť. A tu v Budapešti je to naopak. Hneď ako zistia, že ide o cudzinca, využijú každú možnosť, ako ho obabrať a ošklbať. Možnože im krivdím, ale bohužiaľ, tu sa mi to stáva pravidelne. Mimochodom, pán čo stál za mnou (domáci), dostal nádherne voňavý zázrak. Mlieko do jeho kávy sa zázračne našlo.

   Vlakom IC som sa presúval do Košíc. Bol to môj posledný kontakt s cudzinou na tejto (pre mňa) zaujímavej ceste. Tešil som sa domov. To naše, doma vyrobené presso je aj tak najlepšie.

FOTOGALÉRIA TU