Peru, Bolívia, Čile
Po stopách Inkov alebo cesta niekoľkých NAJ...
V duchu sa vraciam do školskej lavice na hodiny dejepisu a zemepisu. Pán učiteľ Hartl nám mimo učebných osnov oduševnene prednáša o štátoch južnej Ameriky. O sídle Inkov kdesi v Andách. O jazere Titicaca, kde domorodci bývajú na plávajúcich trstinových ostrovoch. O ceste smrti v Bolívii, kde ročne umierajú stovky ľudí... O náhornej plošine Altiplano, či Atacame - najvyprahlejšej púšti sveta...
Počúvam ho s otvorenými ústami. Mám 13 rokov a som presvedčený, že do týchto končín sa nikdy v živote nepozriem.
A teraz sedím v Boeingu 777-300 letiacom z Paríža do peruánskej Limy. Je mi čím ďalej jasnejšie, že môj celoživotný sen sa začína napĺňať...
Dlhý let nám spríjemňuje voľné wi-fi a multimediálny systém, ktorý je v lietadlách Air France už samozrejmosťou.
Prelietavame ponad karibské ostrovy. Zo slúchadiel práve znie skladba Dobytie raja od Vangelisa. Aké poetické.
Tomuto takmer 13-hodinovému letu predchádza kratší z Viedne do Paríža. Pri nalietavaní na letisko Charlesa de Gaulla sa „pretekáme“ s vysokorýchlostným vlakom TGV idúcim štandardnou 320 kilometrovou rýchlosťou... Aj toto je Francúzsko.
V hlavnom meste Peru Lime prestupujeme. O niekoľko hodín pokračujeme krátkym letom do hlavného mesta Inkov – Cusca.
Po vystúpení z lietadla nám telo dáva najavo, že s nadmorskou výškou 3 400 metrov sa bude musieť istý čas popasovať. Bolesť hlavy sa snažíme zahnať čajom z listov koky, ktorý nám s výškovou chorobou vraj (iste) pomôže. Po príchode na hotel v pokročilých večerných hodinách si každý ako na povel nalieva toho vytúženého čaju. Len nám akosi zabudli povedať, že jeho povzbudivé účinky sa podobajú tým po silnej káve...
A preto aj napriek veľkej únave po dlhej ceste toho veľa nenaspíme. Ale ten čaj... Ten fakt funguje.
Bolesti hlavy pomaly ustupujú a dýchanie sa stabilizuje.
Cusco, Peru (3 399 m.n.m.)
Nadmorská výška nám sprvoti dávala riadne zabrať. Aj obyčajné vynesenie batožiny na prvé poschodie hotela nás unavilo extrémne rýchlo.
No dnes sme na tom už o poznanie lepšie. Pohyb do kopca v prudko stúpajúcich uličkách mesta už nie je tak vyčerpávajúci. Jasné, na miestnych sa ešte nechytáme, ale pokroky sú badateľné.
So sprievodcom absolvujeme prehliadku hlavného námestia Plaza Mayor a katedrály, obdivujeme umenie inkských staviteľov mesta, ktorých kamenárska zručnosť udivuje i dnešný pretechnizovaný svet.
Z vyhliadky pri kostole San Cristobal a následne aj od sochy Krista (ako v brazílskom Riu) si užívame úchvatné pohľady na toto obrovské mesto.
Má veľmi príjemnú atmosféru. Je tiché a na každom kroku z neho sála dávna história.
Založili ho okolo roku 1200 Inkovia a bolo ich hlavným mestom. Z ich pohľadu bolo postavené v strede sveta, a preto ho tak aj pomenovali. Cusco v jazyku Inkov znamenalo doslova „pupok sveta“.
Cesta do strateného mesta Inkov
Dostať sa na Machu Picchu rozhodne nie je jednoduché. Je viac možností, my ideme tou menej komfortnou.
Po veľmi skorom budíčku nás čaká vyše 6 hodinová cesta mikrobusom. Tá celkom ujde, no posledná tretina je viac než zaujímavá. Kto už niekedy zažil peruánske horské cesty, vie o čom hovorím.
Iba štrkové, prašné a extrémne úzke cesty vysoko v horách... Prach sa do vnútra valí aj napriek zatvoreným oknám. Stačí jedna netesnosť a sme ním pokrytí od hlavy po päty.
Vyhýbanie vozidiel je adrenalínovou záležitosťou. Bojíte sa pozrieť dolu. V podstate nevidíte nič. Vlastne len dno rokliny, ktoré je tak hlboko. Zaváhanie vodiča by malo veľmi jednoznačný následok.
A strach nie je bezdôvodný. Cesty v týchto končinách sú veľmi zradné a pády autobusov sú v Andách na dennom poriadku. Každá takáto nehoda prináša, bohužiaľ, smrteľné následky.
Zaprášení, ale živí vystupujeme asi 12 kilometrov od Machu Picchu. Ďalej už cesta nevedie. Musíme ísť pešo.
No nie je to také zlé, ako to vyzerá. Práve naopak. Ide o takmer rovinu. Minieme zopár domov a potom už popri málo jazdenej koľaji pokračujeme k legendárnemu miestu.
Pešia túra má naozaj niečo do seba. Celý čas počuť burácanie posvätnej rieky Urubamba. To je niekedy tak silné, že sa nepočujeme navzájom. Chodník vedie bujnou vegetáciou džungle „amazonského typu“. A keďže ideme celý čas popri koľaji, i ja si prídem na svoje. Občas nás minú všakovaké koľajové vozítka domácej výroby a aj obdivujem kreativitu domorodých „železničiarov.“ Privyrábajú si vozením turistov, ktorých príjemná prechádzka neláka.
Zhruba v polovici cesty sa nachádzajú odstavné koľaje pre vlakové súpravy a triangel, na ktorom sa rušne otáčajú. Tento úsek využíva peruánska železničná spoločnosť a vyžaduje si zvýšenú opatrnosť.
S miestnymi železničiarmi prehodíme zopár slov a pokračujeme v ceste. Neskôr nás už zďaleka zdravia.
Až v poslednej fáze tripu musíme opustiť koľaj a ísť cestou, pretože skratka cez tunel je zakázaná.
Na hotel prichádzame už po zotmení. Mestečko Aguas Calientes leží na úpätí Machu Picchu. Teraz už vieme, že hlavný bod nášho programu máme na dosah.
Machu Picchu, Peru (2 430 m.n.m.)
Budíme sa skoro ráno na zvuk výdatného dažďa bubnujúceho na strechu hotela. Presun k autobusu absolvujeme v pršiplášťoch, keďže na Machu Picchu nás s dáždnikom nepustia. Moje nadmerné potenie spôsobuje, že mám mokré veci i pod pršiplášťom... Takto si to teda nepredstavujem.
Po vystúpení z autobusu pri bráne posvätného mesta Inkov dážď ustáva. Pršiplášť „letí“ rovno do koša.
No znepokojuje nás ďalší atmosférický neduh tohto miesta. A tým je hustá hmla.
Prvé dve hodiny nevidíme vôbec nič. Chytá nás zúfalstvo. Len pozeráme do miest, kde leží legendárne mesto a nevidíme vôbec nič. Človek sa kvôli tomu trepe cez „pol sveta“...
Čakanie si krátime pútavou prednáškou miestneho sprievodcu so zjavne inkským pôvodom, ktorý sľubuje, že sa určite dočkáme...
Machu Picchu bolo kráľovským veľkostatkom a kultovým centrom. Inkský vládca Pachacútec Yupanqui ho nechal vybudovať v polovici 15. storočia. Vďaka svojej odľahlosti uniklo mesto pozornosti španielskych conquistadorov, ktorí doslova pustošili Južnú Ameriku v honbe za zlatom a striebrom.
No mesto i tak za neznámych okolností zaniklo. Počas 400 rokov prerástlo bujnou vegetáciou. Až v roku 1911 bolo znovuobjavené americkou archeologickou expedíciou. Preto ho nazývajú „strateným mestom Inkov“. Stalo sa NAJznámejším a NAJnavštevovanejším sídlom Inkov v Južnej Amerike.
Každý náznak trhania bielej tmy prináša obrovské ovácie publika, ktoré tu spolu s nami čaká na milosť prírody. Denný limit návštevníkov Machu Picchu je prísne regulovaný. No i tak sa nás tu zišli stovky. A všetci čakáme na zázrak.
Ten sa po trpezlivom čakaní naozaj stal. Hmla pomaly ustupuje a stratené mesto Inkov sa nám ukazuje v plnej kráse. Obdivne a tak trochu i s úsmevom pozorujem mladé návštevníčky. Fotia sa z každého uhla, výskajú, tešia sa. No možno si význam tohto miesta ani neuvedomujú.
Ja svoje emócie nedávam veľmi najavo. Vnímam ho mlčky pohľadom. Snažím sa nasávať atmosféru a v duchu si vravím – tak som tu. Slzu dojatia, ktorá sa mi v tej chvíli gúľa po tvári, uhrám ako dôsledok vlhkého počasia.
Sprievodcov výklad nám približuje život Inkov tak presvedčivo, že sa v duchu prenášame stáročiami späť, a pri troške fantázie máme pocit, že sme jeho súčasťou.
Areál opúšťame so zvláštnym pocitom. Občas mám nutkanie obzrieť sa, či nám tí Inkovia nemávajú...
Vraciame sa do údolia. V Aguas Calientes si dávame lahodný obed a až prekvapivo organizovane usadneme vo vlaku na naše určené miesta. Sprievodca vo vlaku je zjavne rád, keď má všetko pod kontrolou. Cestou si pochutnávam na skvelom miestnom pive a nie až tak výraznej káve. Po asi 90 minútach vystupujeme v ďalšom dôležitom inkskom meste Ollantaytambo.
Ollantaytambo, Peru (2 886 m.n.m.)
Neveľké, ale historicky veľmi významné mestečko učupené v Posvätnom údolí Inkov. Dominantou je stará osada, ktorú Španieli dobyli ako jednu z posledných. Komplex kamenných stavieb je rozhodne väčší, ako sa z diaľky zdá. Už na prvý pohľad ide o inú stavbu ako Machu Picchu, ale veľkosťou i dôležitosťou sa mu vo všetkom vyrovná. Zaostáva snáď len v návštevnosti, keďže toto miesto si denne pozrie len niekoľko desiatok ľudí.
Samotné mesto je veľmi malebné. Útulné námestie s výbornými reštauráciami, úzke kamenné uličky, kam sa autom ani nedostanete. Na jednej z nich sídli aj náš hotel. To ticho a sila miesta sa nedá ani opísať.
Musím priznať, že táto noc je zatiaľ najpokojnejšou na tomto tripe. Aspoň si dobre oddýchnutí vychutnáme každú zastávku na dnešnom poznávaní „Valle Sagrada“ – posvätného údolia.
Moray, Peru (3 500 m.n.m.)
Bez navigácie by ste toto miesto asi nenašli ľahko. Starovekí Inkovia ho postavili za účelom hospodárneho pestovania plodín. Potom sa na neho zabudlo. No keď sa ich potomkovia museli schovávať pred španielskymi conquistadormi, Moray bolo na tento účel ako stvorené.
Kruhové terasy zapustené do svahu pôsobia až mimozemským dojmom. Vyzerajú ako prírodný amfiteáter. Súčasní vedci boli udivení, akí geniálni starí Inkovia boli. Vďaka kruhovej priehlbine boli rastliny chránené pred vetrom a kaskádová štruktúra zase udržiavala inú teplotu na každej úrovni. Slnko vedelo i v zimných mesiacoch terasy vyhriať na príjemných 15°C, čo je v týchto nadmorských výškach nemysliteľné. Mohli teda pestovať aj rastliny, ktorým by sa na otvorenej ploche vôbec nedarilo.
Salineras de Maras, Peru (3 200 m.n.m.)
Tisícky soľných „bazénov“ vytesaných do úbočí Andských kopcov vytvárajú až takmer mystickú scenériu.
Výdatný slaný prameň zásobuje tieto soľné panvy vodou, ktorá sa za pomoci slnka a vetra odparuje.
Získaná soľ obsahuje množstvo ďalších minerálov, takže je aj veľmi zdravá. Inkom neslúžila len pre vlastnú potrebu, ale bola tiež výhodným obchodným artiklom.
Cestu údolím si spestrujeme výhľadom na mestečko Chinchero (3 754 m.n.m.) Už z diaľky sú viditeľné terasy taktiež slúžiace na poľnohospodárske účely. Tunajšia pôda je najúrodnejšia z celého údolia. Toto miesto slúžilo starým Inkom ako letovisko.
Mestečko je tiež známe tkáčskou výrobou. Stretávame miestnu ženu s malým ufúľaným dievčatkom, ktorá nám ponúka svoje tkané výrobky. Mamka si privyrába predajom suvenírov a dievčatko sa teší čokoláde, ktorá už o pár minút tvorí lepkavú vrstvu na jej rukách, tvári a šatách ... Spokojná mamička vyzerá, že ju to ani veľmi netrápi :)
Podvečer sa vraciame do Cusca. V kostole Ježišovej spoločnosti v samom centre mesta sa práve koná omša. Zúčastňujeme sa jej. A nielen zo zvedavosti. Po skončení si v pokoji môžeme poobzerať kostol. Našu pozornosť priťahuje betlehem s Ježiškom v štrikovanom svetríku a nohaviciach, aj socha malého Ježiška s vrtuľníkom, bagrom i samopalom. Ide však len o svojské dary, ktoré mu doniesli veriaci.
Dúhové hory – Vinicunca, Peru (5 200 m.n.m.)
Dnešný itinerár si vyžaduje skorý odchod z hotela. Autobus nás ešte potme vezie horskými cestami s nekonečným množstvom zákrut. Až po rozbrieždení zisťujeme, v akých výškach sa nachádzame, a to, že miestne cesty rozhodne nie sú pre slabé žalúdky. Prechádzame cez úžiny, ktoré si vyžadujú presadanie na jednu stranu, aby sa autobus neprevrátil do rokliny. Niektorými úsekmi prechádzame so zatajeným dychom. Držíme sa všetkého, čoho sa dá chytiť. Ani takéto opatrenia nezabránia zapadnutiu v suti, ktorú na „cestu“ nanosili vytrvalé nočné dažde, a ktoré zapríčinili, že sa cesta na viacerých miestach doslova stráca.
Nepomáha ani roztláčanie autobusu cestujúcimi, zachráni nás až ochota zopár miestnych obyvateľov s náradím.
Zdržanie nás však nemôže rozhodiť, pretože i toto je zážitok, na ktorý sa nezabúda, a ktorý nie je v našich končinách bežným.
Rozladený je asi iba vodič, pretože zisťuje, že sa nachádza na nesprávnej ceste. Na ceste, ktorá pre autobusy ani nie je stavaná...
Musíme sa teda vrátiť. Týmto blúdením nechtiac prichádzame o čas, ktorý sme mali v pláne využiť na poznávanie.
Na určené miesto sa teda dostávame s vyše 3 hodinovým meškaním.
Výstup na Dúhové hory by sme teda mali urýchliť. No to sa v týchto nadmorských výškach ľahšie povie, ako vykoná. Na prvý pohľad ide o jednoduchú prechádzku, akú si v našich končinách nechávame na nedeľné popoludnie. No v 5 kilometrovej výške je to riadny „zaberák“. Najprv 100 metrov, oddych, ďalších 50, oddych... Modrasté končeky prstov naznačujú, že sme to opäť prehnali a telu akútne chýba kyslík. Tak chvíľku posedíme. Potom ďalších 50 metrov...
Vyzerá to komicky, ale iba takýmto spôsobom sa (nielen) nám darí dostať na vrchol. Tu telo neoklamete.
Je tu ešte možnosť nechať sa pod vrchol vyniesť koňom, ale my si to chceme poctivo vyšliapať.
No tie pohľady na farebné končiare okolitých hor sú dychberúce. A to doslova.
A pritom sa preslávili len nedávno. Paradoxne vplyvom globálneho otepľovania. Dovtedy boli trvalo pokryté snehovou pokrývkou. Asi pred 10 rokmi topiaci sa sneh odhalil neskutočnú nádheru. Rôznorodé farby spôsobujú vzácne minerály a tiež sulfidy i oxidy železa.
Ľuďom žijúcim v týchto odľahlých končinách sa tým otvorila možnosť zárobku v cestovnom ruchu. Davy turistov zatiaľ nie sú limitované. No odhadujem, že to bude len otázkou času.
Zostup je už naozaj veľmi pohodový. Pozdravujeme a fotíme si všadeprítomné lamy, ktoré nás svojim roztomilým vzhľadom dokážu neustále pobaviť.
Do hotela v meste Puno prichádzame vzhľadom na spomínané neplánované zdržanie až v neskorých večerných hodinách.
Jazero Titicaca, Peru (3 821 m.n.m.)
Na prvý pohľad nevýrazné, no pre Inkov veľmi významné jazero. A tiež svetoznáme, keďže je to NAJvyššie položené jazero s lodnou prepravou na svete a zároveň NAJväčšie jazero v Južnej Amerike.
Leží v srdci Ánd na hraniciach Peru a Bolívie. Inkovia žili na brehoch jazera, no i na plávajúcich ostrovoch vyrobených zo zväzkov trstiny. V tradícii ostrovného bývania pokračujú aj súčasní obyvatelia Urovia, ktorí nás vo svojom príbytku vďačne vítajú.
Plavba loďkou z pobrežia trvá asi 20 minút. Čln je povinnou výbavou každej rodiny, pretože iná možnosť spojenia s civilizáciu neexistuje.
Nestor so svojou rodinou nám na svojom trstinovom „dvore“ dáva výklad o histórii jazera, o jeho obyvateľoch i komunitných väzbách a zvykoch. Vysvetľuje nám spôsob „výstavby“ ostrovov i domčekov, približuje možnosti obživy, vďačne nám ukazuje ich skromné bývanie. Táto návšteva je pre nás veľmi obohacujúca. Tu človek ľahšie pochopí, aké hodnoty má zmysel vyznávať.
Po krátkej zastávke v meste Puno sa presúvame na bolívijské hranice a pokračujeme do mesta La Paz.
Cesta smrti, Bolívia (4 700 m.n.m až 1 200 m.n.m.)
Ako keby toho adrenalínu nebolo doteraz dosť...
Celosvetovo známa ako NAJnebezpečnejšia cesta smrti bola postavená zhruba pred 100 rokmi paraguajskými väzňami. Bola jedinou spojnicou amazonskej džungle a mesta La Paz. Kvôli strmým svahom, chýbajúcim zvodidlám a úzkej ceste bola obzvlášť nebezpečná pre automobilovú dopravu. Voda, kamene a nestabilný terén situáciu len zhoršovali. Ročne tu umierali stovky ľudí. Autobusy a nákladné autá padali do priepasti ako hrušky. Cestu aj napriek stratám hojne využívali drogové kartely. Po postavení novej cesty tu stretnete už len niekoľko áut. Hojnejšie ju využívajú cyklisti.
Spoločnosť, ktorá nám dnešný deň zabezpečuje, nás vyváža k jazeru do nadmorskej výšky 4 700 metrov. Cestou podpisujeme prehlásenie, že zjazd absolvujeme na vlastné riziko. To, že tu zomrelo už niekoľko desiatok cyklistov, nám radšej nepovedia. Dostávame prilby, rukavice, bundy a chrániče. A samozrejme aj bicykel. Absolvujeme bezpečnostné inštrukcie a dávame spoločné foto na rozlúčku... :)
Ešte jeden hlboký nádych a...
začíname 64 kilometrový zjazd po najobávanejšej ceste sveta.
Prvú, kratšiu časť ideme po asfaltke, no skutočný adrenalín začína o niekoľko kilometrov ďalej.
Ikonická cesta vedie amazonským pralesom. Kamenistá a štrkovitá „vozovka“ o šírke asi 3 metre je vytesaná do strmých skál nad hlbokými roklinami. Miestami sa pohybujeme vo výškach 910 metrov nad dnom priepasti. Akékoľvek zaváhanie by bolo osudné. Hmla, ktorá sa v tých roklinách nachádza, nás aspoň neláka pozerať sa dole. Osprchuje nás niekoľko vodopádov, pod ktorými cesta vedie. Je potrebné prebrodiť niekoľko vodných tokov, ale i to prispieva k jedinečnosti tejto cesty.
Sprievodcovia na nás neustále dohliadajú. Asistujú pri pádoch, prípadných problémoch a robia fotky. Občas aj zblednú, keď mi zhruba v polovici cesty zlyháva zadná brzda a ja musím brzdiť pätou. Ale rýchlo dostávam náhradný a oveľa lepšie odpružený „stroj“.
S klesajúcou nadmorskou výškou sa citeľne otepľuje. Priebežne zhadzujeme vrstvy oblečenia. Končíme doslova v trópoch v kempe nachádzajúcom sa hlboko v doline. Zjavne chutíme muškám neidentifikovateľného typu, pretože nás všetkých poriadne poštípali.
Unavení sa presúvame na hotel v La Paz. Už v autobuse s radosťou oznamujeme našim blízkym, že sme cestu smrti prežili.
La Paz, Bolívia (3 689 m.n.m.)
Administratívne hlavné mesto Bolívie je súčasne NAJvyššie položeným hlavným mestom sveta. Táto husto zastavaná metropola je zaradená medzi 10 mestských divov sveta. Možno k tomu prispel aj systém lanoviek, ktoré sú pre La Paz špecifické a tvoria jedinú spoľahlivú verejnú dopravu v meste.
A tiež lacnú. My testujeme okruh po 6 (farebne odlíšených) linkách, ktorý rozhodne to stojí za to. Je to jeden z najlepších spôsobov poznávania mesta. A jedna jazda stojí v prepočte len asi 40 centov.
Od návštevy centra mesta nás sprvoti odrádza streľba, ktorá sa z ulíc ozýva. Neskôr sme zisťujeme, že pyrotechnika je súčasťou protestu učiteľov, ktorí pochodujú mestom. Kto by to na nich povedal...
I tak sa odporúča byť v meste obozretný. Najlepšie je pohybovať sa po overených trasách a dávať si dobrý pozor na veci. Predsa len, ide o Južnú Ameriku, ktorá je rajom mestských gangov, drogových kartelov aj všestranných lúpežníkov, ktorí využijú každú príležitosť...
Z vyhliadky Killi Killi vidíte mesto do všetkých strán. Až tu pochopíte jeho majestátnosť. Povinnou zastávkou je budova (aj areál) bývalej hlavnej stanice. Vlaky tu už nejazdia. Iba pár vystavených rušňov približuje históriu vlakovej dopravy v Bolívii. Staré vozne dnes slúžia ako bistro a kaviareň, historická budova bola citlivo prerobená na kultúrne centrum. Celkovo sa tá premena veľmi vydarila a atmosféra tohto miesta zostala zachovaná.
Zvedavosť nás presúva do ďalšieho fenoménu tohto regiónu. Dnešnú noc trávime v lôžkovom diaľkovom autobuse. Je naozaj luxusný. Široké kožené sedadlá sa dajú sklopiť takmer do roviny. Závesy poskytujú súkromie. Aj keď proti chrápaniu spolucestujúcich a aróme ich nôh sú neúčinné... Na moje prekvapenie je jazda na tých nie najlepších cestách veľmi pokojná a nerovnosti ani necítiť. Podarilo sa mi podriemať, čo predchádzajúcu vetu plne potvrdzuje.
Uyuni, Bolívia (3 669 m.n.m.)
Pre mnohých neznáme, no dobrodruhmi s romantickou povahou veľmi vyhľadávané mesto (a miesto) na zemi.
Preslávili ho dva fenomény, o ktorých sa rád zmienim.
Tým prvým je cintorín rušňov, či skôr celých vlakov. Niekoľko desiatok strojov a vozňov už desiatky rokov chátra. Nie celkom bez povšimnutia, pretože sa tu denne zastaví množstvo turistov. Prídu ako „veľká voda“, urobia množstvo fotiek, lozia po vlakoch (vrakoch) a občas na vlaky nasprejujú nejaký odkaz. Dosť ma mrzí, ako neúctivo sa na tomto mieste správajú. Nie nadarmo sa tomuto miestu hovorí cintorín vlakov. Pre mňa tie vlaky stále majú dušu. Oni ju však nevidia.
Ja ako amatérsky železničný archeológ mám zmiešané pocity. Na jednej strane sa teším, že som tu, na strane druhej ma doslova bolí pohľad na zanedbané poklady. A koľko z nich by sa ešte dalo zachrániť. Vďaka veľmi suchému vzduchu takmer vôbec nekorodujú. Ak by sa tu našla nejaká skupina nadšencov, dokázali by z toho všetkého vyskladať niekoľko prevádzkyschopných exponátov.
Ešte trochu vyzdvihnem význam železnice v týchto končinách. Uyuni bolo v časoch železničného rozmachu dôležitým dopravným uzlom. Koľaje ho spájajú s La Paz, Potosí, Čile a Argentínou. Územie Bolívie kedysi siahalo až k Tichému oceánu, no po prehratej vojne s Čile o túto výhodu prišli. Vytrvalé rokovania z posledných rokov medzi oboma krajinami priniesli pozitívne výsledky. Takže i dnes sa nerastné suroviny z Bolívie môžu cez čilské územie k oceánu prepravovať vlakmi.
Uyuni má však ešte jednu zaujímavosť. NAJslávnejšiu a NAJsuchšiu soľnú púšť sveta.
Ak by ste si jeho okolie pozreli na satelitných mapách, videli by ste obrovské biele miesto. Vyzerá ako sneh, no na bielo ho farbí soľ. Extrémne množstvo soli. Predstavte si plochu väčšiu ako celý východ Slovenska. Širokú asi 200 km. Absolútna rovina pokrytá centimetrami soli. Cesta je všade, volant v aute nepotrebujete. Zvolíte najkratšiu trasu a idete aj niekoľko hodín. Môžete si aj podriemať. Ak teda nenarazíte na iné auto alebo na kaktusový ostrov, ktorý sa len tak z ničoho nič objaví na bielej pustatine.
Apropó, ostrov Incahuasi. On vlastne technicky ostrovom ani nie je. Len voči tomu „moru soli“ okolo neho ostrov naozaj pripomína. Je doslova posiaty kaktusmi. Niektoré obrovitánske kusy neuveriteľných tvarov až vyzývajú hádať, na čo sa podobajú.
Pobyt na tomto mieste bez pokrývky hlavy a slnečných okuliarov by bol smrteľný. Kombinácia silného odrazu slnka a vysokej nadmorskej výšky spôsobí bielu slepotu vo veľmi krátkom čase. I nedostatok tekutín sa prejaví rýchlo. Ostatne ide o púšť. Bielu, ale púšť.
Podvečer sa dostávame k miestu, kde asi centimetrová vrstva soľanky vytvára obrazy podobné zrkadlu. Obrovskému zrkadlu. Odrazy ľudí, áut i okolitých hôr pôsobia až bizarne. V určitých momentoch si pripadáte ako Ježiš chodiaci po vode... V gumákoch...
Čakáme na západ slnka. Naši hostitelia pre nás pripravujú prekvapenie. Úchvatné nebeské divadlo môžeme pozorovať s pohárom dobrého vínka... Romantika ako vyšitá.
Altiplano, Bolívia / Čile (3 400 – 4 500 m.n.m)
Na terénnych autách vyrážame juhozápadným smerom. Míňame vyhasnuté sopky, lagúny i skalné útvary všakovakých tvarov. Lamy prebiehajú cez cestu na každom kroku, musíme byť obozretní.
Cesty sú extrémne prašné. Povrch pripomína jemný cement. Okná máme zatvorené, no aj tak sa ho vo veľkom nadýchame.
I toto je Altiplano – druhá NAJrozsiahlejšia náhorná plošina na svete (a NAJväčšia v Amerike). Na západnej strane je lemovaná pásom Ánd. Stále je tu niekoľko aktívnych vulkánov, ktoré o sebe dávajú vedieť horúcimi prameňmi, gejzírmi aj kúdolmi síry.
Osídlenie je tu riedke, iba sem-tam míňame malé mestečko alebo osadu. Dáme si niekoľko prestávok, zvyčajne na fotogenických miestach. Niektoré lagúny sú „obývané“ ružovkastými plameniakmi a sú chráneným územím. Pobavia nás aj činčily ušaté, ktoré si na turistov zvykli tak, že jedia prakticky z ruky. Vikune sa nerušene pasú na brehoch lagún. Toto územie je naozaj pestré. Za každým kopcom je úplne iná scenéria, iná farba piesku, kameňov... Krajina ako z iného sveta.
Vstupujeme do národného parku Eduardo Avaroa. Už za posledných lúčov slnka obdivujeme krásy červenej lagúny. Čaká nás už len cesta do osady, kde strávime noc.
Spíme na odľahlom mieste priamo v púšti. Ubytovanie je veľmi skromné. Bez kúrenia. To by sa hodilo, keďže noci sú tu veľmi chladné. Máme na sebe niekoľko vrstiev termobielizne, no aj to je málo. Ráno teplomer zvestuje číslo – 7°C. Pritom počas slnečného dňa sa teploty šplhajú k tridsiatke. Následkom chladnej noci je prechladnutie, ktoré sa prejavuje veľmi rýchlo. No od ďalšieho poznávania nás ale rozhodne neodrádza.
Východ slnka vyčkávame pri horúcich vulkanických prameňoch. Stúpajúca para rozohmlieva jeho prvé lúče. Okolie prameňov je naopak zamrznuté.
Po krátkom zastavení v púšti Salvadora Dalího, ktorá pripomína jeho bizarné obrazy pokračujeme k zelenej lagúne. Tá je naším posledným bodom na území Bolívie.
Na hraničnom prechode s Čile sa zdržiavame dlhšie, ako by sme si predstavovali. Colníci sú skrátka dôslední. Dráždia ich hlavne kokové listy a cukríky, ktoré si chceme doviezť domov ako suveníry.
Meníme aj vozidlá. Džípy za mikrobus. Miesto pri vodičovi mi umožňuje vnímať prírodné krásy s dobrým rozhľadom.
Atacama, Čile (2 500 m.n.m.)
Od hraničného bodu vysoko v horách sklesávame do púštneho mesta San Pedro de Atacama. Cestou míňame rozmlátený autobus, ktorému zlyhali brzdy. Tu sa to stáva často. No aj tak sme radi, že nie sme jeho pasažiermi.
A opäť tu máme jedno naj. Púšť Atacama je NAJsuchšou púšťou sveta. Na jej niektorých miestach už nepršalo celé storočia. Teploty dosahujú až 50°C. Tie nočné sa pohybujú okolo nuly. Je obrovským náleziskom nerastných surovín, preto v okolí ich ložísk vidno neveľké osady a spracovateľské strediská.
Púšť zaberá významnú plochu severného Čile až k hraniciam s Peru a Bolíviou. Kedysi bola aj na ich území. No a Inkovia dokázali žiť aj v týchto nehostinných podmienkach. To sa im musí uznať. Boli až neuveriteľne húževnatí.
Zo San Pedra pokračujeme na letisko do mesta Calama. A odtiaľ zhruba 3 hodinovým letom cez La Serenu do "Santiaga de Chile".
Santiago, Čile (570 m.n.m.)
V hlavnom meste Čile pristávame už za tmy. Po krátkej prehliadke večerného centra mesta sa v príjemnom prostredí luxusného hotela snažíme dospať (a dohriať) predchádzajúcu noc.
Toto 7 miliónové mesto je na už na prvý pohľad španielske. Na obyvateľoch vôbec nevidno črty Inkov tak typické pre Peru i Bolíviu. Miestni súčasní osídlenci sú takmer bez výnimky potomkovia španielskych kolonizátorov. I architektúra je typicky španielska. Jedinou pripomienkou Južnej Ameriky je pás Ánd tiahnuci sa za mestom a vlastne celým týmto „štíhlym štátom“ i kontinentom.
Valparaiso, Čile (0 m.n.m.)
Po výdatných raňajkách opúšťame hotel a smerujeme do blízkeho vinárskeho údolia na pobreží Tichého oceánu. O chvíľu už degustujeme kvalitné lokálne vína naozaj výraznej chuti.
V malebnom mestečku Viña del Mar sa zastavujeme pri archeologickom múzeu, kde je vystavená (na moju veľkú radosť) originálna socha Moai dovezená z Veľkonočného ostrova. Ten aj napriek svojej odľahlosti patrí práve Čile.
Samotné Viña del Mar (v preklade morský vinohrad) je obľúbeným letoviskom boháčov i celebrít z celého sveta. Jeho „stredomorská“ klíma i dlhé pláže na pobreží Tichého oceánu sú veľmi obľúbené aj u Čiľanov.
V tesnom susedstve sa nachádza farebné mesto Valparaiso (v preklade rajské údolie), po ktorom je pomenovaný celý región. Je známe pestrofarebnými fasádami domov, ale aj uznávaným streetartom.
Celé údolie kvôli veľkým suchám takmer so železnou pravidelnosťou zachvátia plamene. I preto je Valparaiso známe prvým dobrovoľným hasičským zborom na celom kontinente. Pri našej návšteve hasičskej zbrojnice sa miestni hasiči chvália autami, ktoré im darovali kolegovia z rôznych krajín.
Večer nás čaká dlhší prelet do peruánskej Limy.
Lima, Peru (0 m.n.m.)
Na hotel sa dostávame o druhej v noci. Musíme sa vyspať, pretože celú ďalšiu noc strávime v lietadle.
I preto sa nasledujúci deň dobrovoľne vzdávame rozsiahlej prehliadky mesta. Uskromníme sa návštevou pobrežnej štvrte Miraflores. Je to taká pokojná prechádzka promenádou na útesoch nad oceánom. „Ochutnáme“ i chlad jeho vĺn, ktoré v dnešný deň kúpaniu veľmi neprajú. Ale aspoň surfisti si prídu na svoje. Nedeľnú idylku rušia iba vojenské vrtuľníky prelietavajúce tesne nad hlavami turistov.
Naše juhoamerické putovanie končíme chutným obedom a vynikajúcou limonádou „čičamorada“ z červenej kukurice.
Opäť držíme v rukách letenky a pripravujeme sa na dlhý let do Paríža a Viedne.
Borša, Slovensko (101 m.n.m.)
Cestu ukončujem v Borši. Pri hrobe PhDr. Milana Hartla. Pri hrobe človeka, ktorý ma veľa naučil a ktorému vďačím za inšpiráciu i akúsi predprípravu na túto ďalekú cestu. Pri hrobe NAJlepšieho učiteľa.
Namiesto náhrobného kameňa je na jeho hrobe veľká otvorená žulová kniha. Symbol vzdelanosti a múdrosti.
S pokorou zapaľujem sviečku a vedľa nej pokladám kamenný kríž Inkov Chakanu.
Až teraz mám pocit naplnenia. Pocit, že táto misia bola zdarne ukončená.
Venované pamiatke PhDr. Milana HARTLA