Plavba po Stredomorí
Malým polienkom pod nohy pri ceste do Janova boli odrieknuté vlaky medzi Bratislavou a Viedňou. Akási tajomná sila mi pár dní pred odchodom vnútila nahliadnuť na stránku Železničnej spoločnosti. Práve z nej som sa o výlukách dozvedel a stihol včas vyhľadať alternatívne spojenia. Riešenie bolo jednoduché. Z domu sme odchádzali o niečo skôr, aby sme stíhali presun na petržalskú stanicu. Nakoniec to ani nebolo potrebné. Nechceli sme však nechávať nič na náhodu. Riskovať v tomto prípade by sa nám veľmi nevyplatilo. Loď nepočká. Dlhé čakanie v Bratislave aj napriek skultúrnenejšiemu prostrediu vďaka MS v hokeji nebolo príjemnou záležitosťou. Staničné živly si svoju cestu k cestujúcemu vždy nájdu.
Vo Viedni sa tiež nebolo kam ponáhľať. Časovú rezervu sme si krátili na čerstvom vánku piateho nástupišťa. Sledovaním más ľudí presúvajúcich sa z vlakov a na vlaky. Ja som si vychutnával aj lietadlá nalietavajúce na letisko Schwechat.
V radení nášho vlaku je vyznačený náš vozeň ako ležadlový bez servisu, ale pristavené bolo klasické „B-čko“, ktoré bolo veľmi pohodlné. Sedadlá sa dajú sklopiť a spojiť, takže pôžitku z nočnej jazdy naozaj nič nebráni. Snáď len náhodná kontrola totožnosti na rakúskom území. Nádhernou scenériu Semmeringu sme prechádzali za posledných lúčov slnka. Pastva pre oči pre obyčajného cestujúceho, balzam na dušu pre železničného fajnšmekra.
Zodpovedným prekutávaním internetu som prišiel k zisteniu, že vyhľadávače spojení sa dajú preľstiť. Možno mi aj trochu stúplo sebavedomie pri zistení, že kombinovanie spojov mi ide lepšie ako počítaču. Potvrdil to náš skorý prestup v Bologni.. Podľa netu by sme mali mať prípoj až po hodine čakania, no mnou nájdený šiel 4 minúty po našom príchode. My sme došli naviac s 5 minútovým náskokom. Bologna nás potrápila hľadaním nástupišťa, z ktorého vlak odchádzal, pretože bolo zašité v inej časti stanice. No stihli sme to. A moje ego povyrástlo.
Prestupný čas vo Voghere sme využili na raňajky a kávu a zhruba po hodine sme vystupovali na janovskej stanici.
Janov - Zvažovali sme ponechanie tých obrovských kufrov v úschovni, ale keďže terminál námornej dopravy je asi iba 300 metrov od stanice, vzali sme batožinu so sebou. Môj predpoklad opäť vyšiel. Kufre sme si mohli hneď aj podať u milých a pekných slečien našej lodnej spoločnosti. Zabezpečili ich doručenie do kajuty.
Mali sme voľné ruky až odplavby. Vyšli sme si do mesta. Spočiatku sme sa promenádovali po nábreží tohto veľmi dôležitého prístavu, neskôr zašli hlbšie do mesta a obdivovali uličky starého ( a pekného) mesta.
Presne v určený čas sme prešli procedúrou „check-inu“, kde si nás odfotili a odovzdali magnetické karty slúžiace ako identifikácia a platobná karta zároveň. Nasledoval uvítací drink, fotenie profi fotografom a nástup na loď.
Kajuty sú jednoducho, ale účelne zariadené, nič v nich nechýba. Priestor vyhovujúci aj mojim „nadštandardným“ rozmerom.
Prvý deň využil každý na oboznámenie sa s loďou a jej vybavením. Je tu všetko, čo bežný dovolenkujúci potrebuje. Reštaurácie, bary, kluby, divadlo, kino, bazény, jakuzzi, fitnes, obchody so všetkým možným. Ceny (ako inak) prehnané, no milým prekvapením bola cena pamäťovej karty. Ani u nás ju lacnejšie nekúpim. Keď sme už pri tom fotoshope, v katalógu bolo uvedené, že fotografovanie je zdarma. No o fotografiách už reč nebola. Tie z uvítacieho ceremoniálu stáli 20,- € kus a z nácviku evakuácie po 10,- € kus. Predávali sa v balíku z každej akcie po 3 kusy. Výsledná suma ma nemilo prekvapila. Fotografi pritom lietali okolo nás ako zmyslov zbavení a fotili každého za každých okolností.
Nácvik evakuácie sa vykonáva pred vyplávaním. Zúčastniť sa ho musí každý bez výnimky. No a vzhľadom na to, že asi 90% pasažierov bolo v pokročilom dôchodkovom veku, nebolo to zase až tak časovo ukážkové. Kombináciu dlhých a krátkych zvukov sme počas celej plavby počuli viackrát, no už nie z lodnej píšťaly, ale v okolí postarších ľudí, ktorí si tie zvuky zrejme ani neuvedomovali. Hlavné je, že im tráviaci trakt fungoval bezchybne.
Večeru si nenechal ujsť nikto. Čašníkov bolo iba o málo menej, ako samotných stravníkov. Nóbl prostredie, luxusná atmosféra, večera o piatich chodoch. Každý mal pridelený stôl, čašníka. No aj napriek ich obrovskému množstvu sa na prvý chod čaká asi hodinu. Na ďalší zase 20 – 30 minút. Samotná večera trvá 2 a pol hodiny. Takýto štýl nám veľmi nesedí. To by sme v reštaurácii prepásli najkrajšie momenty plavby – západy slnka. Našťastie na vrchnej palube je ďalšia, samoobslužná reštaurácia. Funguje systémom švédskych stolov. Naberieš, zješ, odídeš. Žiadne zbytočné zdržiavanie. A na čerstvom vzduchu, pretože strecha je odsúvacia a zatiahnutá je iba v prípade nepriaznivého počasia. Aj tu sa síce vyžaduje predpísané oblečenie, ale atmosféra je uvoľnenejšia. Takto si predstavujeme pohodovú dovolenku.
- Obliekanie je stanovené tematicky a oznamovali nám ho v palubných novinách, ktoré sme dostávali každý večer do kajuty. Určené sú dni s gala ustrojením (smoking, večerné šaty...), elegantným (sako, polokošeľa, dlhé nohavice...) a mierne ležérnym. Tam postačia aj džínsy a tričko. Poniektoré dni bola nariadená aj farba oblečenia, takže šatník, ktorý si so sebou beriete, musí byť pestrý.
Počas dňa stráveného na mori sa začína ukazovať, komu čo najviac vyhovuje. Väčšina využíva slnečné lúče na opaľovanie sa. Ležadlami je loď doslova obsypaná, to svoje by si tu našiel každý. Nám vyhovovali tie na prove. Zdarma požičaný uterák si zložíme na ležadlo a relax naberá ten správny zmysel. Vyvaľovanie si krátime čítaním. Na zadnej palube animátori udržujú tých pár detí, ale hlavne dospelých v sviežom pohybe a vďaka rôznym kvízom aj v myslení.
Malta – Na prvú zastávku zo série mnohých sa tešil každý. Či už organizovane alebo individuálne húfne opúšťali loď. Poniektorí možno aj ocenili pevnú zem pod nohami. Za bránou terminálu slečny ponúkali výlety po okolí vo vyhliadkovom autobuse za 10 € na osobu. To sme si nemohli nechať ujsť. Kvôli zaujímavému programu, ale aj výhodnej cene, keďže výlet organizovaný lodnou spoločnosťou s tým istým programom stál 45,- €.
Otvorená paluba autobusu sa pomerne rýchlo zaplnila aj napriek veternému počasiu. Šofér nás povozil po Vallette, hlavnom meste Malty, ale tešili sme sa na Mdinu. Práve toto mesto bolo kedysi hlavným mestom, a musím uznať, je rozhodne zaujímavejšie. Doslova nás uchvátilo. Škoda len, že sme na prehliadku mali menej času, ako by sme si predstavovali. Vystúpili sme v centre Valletty. Poprechádzali sa ulicami meste a poobede si vychutnávali veľkolepé vyplávanie spod maltských opevnení.
More v okolí tohto ostrova bolo už menej pokojné, loď sa aj napriek stabilizátorom začala kývať monotónne zo strany na stranu.
Večera bola v talianskom štýle, vyžadovalo sa oblečenie v niektorej z farieb talianskej vlajky. Červené, biele alebo zelené.
- Počasie na mori má veľa spoločného s tým našim, tatranským. Oblaky striedajú slnečné oblasti, sem – tam spadne nejaká tá kvapka. Veľmi výnimočne. Súčasťou každej plavby je však vietor. Na to sa dá ľahko zvyknúť. A vhodne obliecť.
Gythion – je malé grécke rybárske mestečko. Loď zakotvila asi 400 metrov od brehu. Voda v prístave je plytká a lode, ako je tá naša, majú veľký ponor. Posádka spustila na vodu záchranné člny, pomocou ktorých transportovala záujemcov na pevninu.
Naše očakávania boli veľké. Zaplatili sme si fakultatívny výlet do Sparty. Áno, tej Sparty, ktorá je známa bohatými dejinami a vynikajúcimi bojovníkmi. Bola po Aténach druhým najvýznamnejším mestským štátom v starovekom Grécku. Spartského chlapca sa v siedmich rokoch ujal štát a vychovával z neho disciplinovaného a húževnatého vojaka, ktorý slúžil vojsku od dvadsiatich do šesťdesiatich rokov. Zo spartských pešiakov mali strach v celom Grécku.
Z autobusu sme vystúpili v akomsi čudesnom meste, čímsi pripomínajúcom Trebišov. V meste modernom, bez závanu tajomna alebo pýchy. Nič pôsobivé, úchvatné, historické... Jediným spojivom s históriou boli iba sochy sparťanských bojovníkov nadživotnej veľkosti. Ani sám neviem, čo som tu chcel vidieť. No to, že stojím na tak dôležitom mieste časov minulých, mi nič nepripomínalo.
Moje totálne sklamanie zachránila návšteva múzea olív. Tu sa o týchto chutných plodoch, ich pestovaní a spracovaní dozviete všetko. Staré pomôcky, mnohé v zachovalom stave, aspoň ako tak naznačovali, aký ťažký život mali tunajší obyvatelia. Príjemnou spoločníčkou nám bola grécka sprievodkyňa. Svojím pútavým rozprávaním ( a na svoj vek zaujímavým telom) obmäkčila naše znepokojené duše.
Cesta do Gythionu vedie údolím medzi vysokým pohorím. Jeho dominantou je tajuplná pyramída z kameňa. Jej pôvod sa dodnes nepodarilo vysvetliť, pritom veľkosťou konkuruje Cheopsovej v Egypte. Tvorí ľudskou rukou vyrobený horský štít v nadmorskej výške okolo 2000 metrov.
Po príchode do prístavu som doslova kradol sekundy z programu, aby som ešte stihol urobiť niekoľko záberov majáka, mestečka a lode. Využili sme jeden z posledných návozov na palubu. Pilot člna, 2. dôstojník, urobil efektný okruh okolo lode po tom, ako zbadal moje „lovecké“ snaženie s kamerou. Snažil som sa zachytiť najkrajšie momenty nášho priblíženia. Radosť zo skvelých záberov mi pokazila špliechajúca voda na sklo člna. Oboplávanie provy som si tak mohol vychutnať bez záznamu, iba vlastnými očami. Stálo to za to.
Do Ashdodu v Izraeli je odtiaľto 705 námorných míľ, čo je 1300 kilometrov. Ďalší deň napĺňa program na mori. Gro osadenstva opaľuje svoje biele ( a až na pár výnimiek aj tučné) telá. Hovorím aj o sebe :-). Animátori makajú ostošesť, pozornosť pútajú majstri dekoratéri výrobou obrazov z ovocia a zeleniny, majster „pizziar“ dokazuje rýchlymi pohybmi svoju šikovnosť. Ukážky výroby koktejlov striedajú rôzne, večer aj hazardné hry. Nenudí sa nikto. V kajute trávi čas iba málokto. Žije to tu. Všade.
Ashdod, Izrael – Do prístavu prídeme až okolo jedenástej, čas po raňajkách využívame na vodnú masáž v perličkovom kúpeli. Po nej sa trochu pováľame na slnku na vrchnej palube. Vzhľadom na okolnosti dejúce sa povedľa lode a nad ňou, bolo ťažké ďalej leňošiť a nevšímať si ich. Všetci sledovali manévre izraelských vzdušných a námorných síl. Zbraňami rôzneho kalibru vybavené člny nás oboplávali v pravidelných intervaloch a doprevádzali až ku kotvisku. Oblohu križovala dvojica stíhačiek Falcon F-16. V menšej výške im asistovali vrtuľníky. Prístavné ceremónie trvali bezmála dve hodiny. Nasledovala imigračná procedúra, kým sme mohli vystúpiť na izraelskú pôdu.
Moje predstavy boli jasné. Vlakom do Tel Avivu, potom do Haify a večer naspäť. Ponáhľať sa nemusíme, kotvíme tu do zajtra večera. I keď som sa na plavbu dôsledne pripravoval, zopár dôležitých vecí mi predsa len uniklo. Zistil som si, že pohyb v Izraeli nie je až tak voľný, ako u nás, ale pri troche opatrnosti by to nemal byť problém. Zdanie však klame.
Prístav síce nebol od mesta až tak extrémne vzdialený (vzdušnou čiarou asi 2 kilometre), existovali z neho iba dve cesty. Buď autobusom so „zabookovaným“ zájazdom (čo nebol náš prípad) alebo taxíkom za nie najmenší peniaz. Pešo v žiadnom prípade. Všetko je prísne strážené. Nech sme to skúšali akokoľvek, po vlastných nás nepustili. Mali sme ťažké srdce na lodnú spoločnosť. Nikto nás neinformoval. Množstvo ľudí to vzdalo a vrátilo sa na loď. Nebolo ani kde zmeniť peniaze. Iba v meste. Tam nás však musel niekto odviezť. Polorezignovane sme hľadali spoločníkov do taxíka, aby sa cesta o niečo zlacnila rozpočítaním medzi viac osôb. Šli s nami dve Rakúšanky. Šofér nás vyhodil v centre. Už cestou nám zdôrazňoval, že mesto je nové, vybudované pri dôležitom prístave a niet tu čo pozerať. Mal pravdu. Ale ochotne nás odvezie kamkoľvek. Moja požiadavka na stanicu ho zaskočila, vraj tu žiadnej niet. Keď som mu ju ukázal na mape mesta, tak tvrdil, že je straááášne ďaleko a cesta by sa výrazne predražila. Išlo mu o biznis, bol ochotný nás odviezť hoc aj priamo do Tel Avivu, Jeruzalema, či k mŕtvemu moru. Naše spoločníčky to nechceli a nás by vyšla cesta veľmi draho.
Zostávame teda v Ashdode. Začali sme naše poznávanie na pláži prechádzkou v plytkej vode. Nákupné centrá boli ďalším bodom programu, aj keď úplnú pohodu znepríjemňujú kontroly a skenery pri vstupe do budov. Posedeli sme si v novo vyzerajúcom centre pri miestnom pive a ľadovej káve. Stíhačky každú chvíľu víria vzduch nad mestom. Po uliciach sa producírovali ozbrojenci v uniformách i v civile. Inak mesto je čistučké. Cesty široké, úhľadné, domy moderné, dva rovnaké nenájdete. Architekti sa tu riadne „vybúrili“. Nič vyčačkané, iba čisté línie lahodiace oku pozorovateľa. Uličkou s obchodíkmi sme doslova motali a naťahovali čas do sedemnástej, kedy si nás mal taxikár vyzdvihnúť pre jazdu späť. Cestou nám robil výklad zaujímavých miest, no mne sa až tak zaujímavé nezdali. Z každej strany bolo počuť ruštinu, Rusi tu majú svoje štvrte i obchody. V jednom z nich si kupujem české pivo Krušovice. Radosť z neho však netrvala dlho, zhabali mi ho pri návrate na loď pri kontrole batožiny. Prekliaty skener. Takú som mal na to pivo chuť. Vzali ho do depozitu, vrátia mi ho na konci plavby. Naťahoval som sa so „sekuriťákom“, ale zbytočne. Alkohol si zvonku nosiť nesmieme.
Večer sa schyľovalo na veľkú párty pod holým nebom. Romantiku teplej noci si mohol každý vychutnať po svojom. Diskotékou, rokmi overenými šlágrami, operou či klasickou hudbou. V každej časti lode to „žilo“ iným štýlom. Stačí si vybrať.
Už sa vo mne začalo prebúdzať niečo ako internetový „absťák“, ale cena pripojenia ma z toho rýchlo vyliečila. Loď sa k sieti pripája prostredníctvom satelitu, hodina surfovania vyjde na 30 eur. Minúta telefonovania stojí 4 eurá.
Jeruzalem – Fakultatívny výlet do Jeruzalema sme si sľubovali od začiatku plavby. Žienka kvôli jedinečnosti navštíveného miesta, ja som sa naviac tešil na inú kultúru a poznanie spôsobu života v tomto exotickom prostredí. Autobus odchádzal o siedmej, cesta by trvala zhruba 90 minút nebyť zapchaných ciest. Približne 20 kilometrov sme sa v kolónach ťahali sotva 10 kilometrovou rýchlosťou až do Jeruzalema. Neskorší príchod zavinil zrýchlenú podobu nášho programu. Počas pešej prehliadky starého mesta sme míňali desiatky obchodíkov so suvenírmi. Nákupy sme si odkladali na poobedňajší voľný program, ktorého mali byť súčasťou. Obed v Grand hoteli bol, uznávam, na vyššej úrovni, no tak očakávaný voľný program nebol zase až tak voľný. Nákupy a zjednávanie u pravých trhovníkov sa nekonali, autobus nás zaviezol na iný koniec mesta do brusiarne diamantov, kde prehliadka zahŕňala aj „povinné nákupy“. Výber obmedzený, ceny oproti trhovníkom aj 10 krát vyššie. Za ten istý tovar. Zlato a diamanty boli hlavným sortimentom obchodu, suveníry iba doplnkovým. Iné možnosti nákupu sa už v tento deň nenaskytli, ale toľké peniaze za brak rozumný človek nevyhodí. Darčeky budeme musieť nakúpiť inde. Výlet stál 90 € na osobu.
Prehliadka Jeruzalema bola samozrejme nezameniteľným poznaním a cestu sem odporúčam každému. Iba si budete musieť zvyknúť na davy pútnikov motajúcich sa jeden cez druhého. Skupiny boli organizované, no chaosu i napriek tomu vyhnúť nedalo. Nesmieme zabudnúť na domácich, pre ktorých je to posvätné miesto a sami tvoria tisícové osadenstvo.
Cyprus – Po hromadnom sklamaní individuálnych turistov v Ashdode sa spoločnosť poučila a zabezpečila autobusy z prístavu so mesta. Za 8 eur na osobu. Tu bola moja príprava účelná a dôsledná. Ja som vedel o autobusoch MHD východiacich z prístavu za budovou terminálu. Celodenný lístok stál 2 eurá a platil nielen v samotnom meste, ale aj v obciach po okolí. Lacno sme sa dopravili k hradu Kolossi, ktorý síce nie je bohviečo v porovnaní s našimi, ale bolo to jediné, čo sme mohli v našom časovom limite v regióne stihnúť. Pritom výlet organizovaný lodnou spoločnosťou do tých istých miest stál 45 €.
Na významné archeologické nálezisko Kourion sme to už, bohužiaľ, nestíhali. Zvyšný čas sme si krátili nákupmi suvenírov v uličkách Limassolu a akurátnym spojom sa vrátili do prístavu.
Bolo mi ľúto, že prístavná promenáda v starom prístave bola zatvorená pre prebiehajúcu rekonštrukciu. Bola zrejme jediným zaujímavým a oku lahodiacim miestom v Limassole. To ostatné, čo sme vidieť mohli nijako výrazne nevzbudilo úžas ani náš záujem.
- Tieto riadky píšem v klube Universe na hornej palube. Trávim tu veľa času, hlavne poobedia. Veľmi rád sledujem nácvik tanečníčok na večerný program. Videl som to tak ako prvý a niekoľkokrát. Interesoval ma pohľad na krásne, svieže a sporo oblečené vlniace sa telá...
Kréta – Pršalo. Peší presun od lode k prijímaciemu terminálu prístavu bol vylúčený, čakal nás návozný autobus. Z terminálu sme zamierili do mesta peši. Najbližším miestom na schovanie sa pred dažďom bola autobusová stanica, ktorú sme koniec koncov i tak hľadali. Informácie o spojoch žiadne. Značenie či odchodová tabuľa boli nepredstaviteľnou požiadavkou. Museli sme sa pýtať.
Autobus premával každých 15 až 20 minút, lístok stál 1,5 eura. Cesta trvala asi polhodinku. Strhla sa riadna prietrž mračien, našťastie sme mali dočasnú strechu nad hlavou. Našim cieľom bola minojská pevnosť Knossos. Sú to sprístupnené vykopávky na mieste, kde stál kedysi vychýrený palác s viac ako 1000 miestnosťami. Postavili ho pred 4000 rokmi a zaberal plochu 22 000 m2.
Prestalo pršať. Vstupné je 6 eur. K videniu je toho dosť, záleží na tom, čo návštevníka zaujíma. V každom prípade je to miesto významnej historickej hodnoty.
Čakanie na spätne idúci autobus sme si krátili prezeraním suvenírov v obchodíkoch.
Časovo sme na tom boli dobre. Stihli sme si prehliadnuť starý prístav v Heraklione s benátskou pevnosťou a poprechádzať sa uličkami mesta. Stretávali sme účastníkov organizovaných MSC, ktorých ten istý program, ako sme mali my, vyšiel na 45 eur. Nás 9 €.
Stihli sme čo-to pokúpiť a s náskokom sa vrátili k lodi.
Vedľa kotvila nemecká luxusnejšia a väčšia loď spoločnosti Aida, ktorá mala síce program plavby podobný nášmu, ale cenu trikrát vyššiu. Možno aj preto odplávala z prístavu ako prvá. Sledovali sme iba svetlý pás vody za jej hnacími skrutkami.
Na mori – Cestu z Heraklionu do Sorrenta, ktorá patrí k najdlhším na našej plavbe, trávime na mori. Čas využíva každý po svojom. Najviac opaľovaním. Ja opäť zapisovaním, no dnes sám. Tanečníčky neprišli. Zábavné programy fungujú nonstop v každom klube. Blížiaci sa koniec plavby pripomenul iba predbežný účet doručený do kajuty a organizačné stretnutie, na ktorom nám prezentovali základné pokyny a postup pri vylodení v Janove.
Celý deň nebola na dohľad žiadna pevnina, no večer to začalo byť zaujímavé. Kopírovali sme pobrežie Kalábrie. Zapadajúce slnko pomaly okusovalo steny sicílskej Etny a loď začala manévrovať do mesinskej úžiny. Čím viac sme sa približovali, tým väčšia tma zahaľovala okolie. Priplával k nám malý čln. Ako vysvitlo bolo to pilotné plavidlo, z ktorého vystúpil navigátor. Na kapitánskom mostíku asistoval posádke s manévrovaním v ťažkom úseku úžiny. Výrazne sme spomalili. Motory išli na nízke otáčky, hluk ustal. Bolo úplne ticho, iba vietor svišťal v anténach. Mali sme pocit, že sa hýbeme iba jeho silou. Na ľavej strane svetlá Messiny, na pravej Reggia di Calabria. Zelené a červené majáky. Iba svetlá a ticho. Za úplnej tmy sme „esíčkovali“ pomedzi majáky. Výrazné obraty lode som registroval iba vďaka jej miernemu náklonu. Pred nami sa ukázala čierna tma otvoreného mora. Úžasné divadlo. Nočným prírodným predstavením je tesné oboplávanie ostrova Stromboli.
Sorrento – je typické malé prázdninové mestečko v Neapolskom zálive. Cesta k nemu viedla popri malebnom ostrove Capri. Množstvo pasažierov sa v rámci výletu nechalo na tento ostrovček veľkosti malej dediny zaviezť, no Sorrento sa nám zdalo oveľa romantickejšie. Zatiaľ iba z diaľky, pretože loď pre plytčiny nemohla ísť k brehu. Povozili nás v záchranných člnoch. Náš výber sa ukázal ako jedinečný. Mestečko je pestré, útulné, krásne. Prechádzali sme sa jeho uličkami, v obchodíkoch kupovali dary pre blízkych a vychutnávali si panorámu prístavu z vysokej skalnej promenády. Farba mora hrala všetkými odtieňmi modrej až do zelenkavej. Bolo príjemne teplo. Romantika ako vyšitá. Poobede začali člny voziť pasažierov späť na loď. Vlny si s tými miniplavidlami robili čo chceli, v kyvotavom pohybe sme museli čakať na poradie asi dvadsať minút. Morská nemoc sa u poniektorých začala prejavovať až teraz. Postaršie dámy mali z toho pohupovania strach, z člnov ich museli doslova vykladať. V reštaurácii zostalo pri obede veľa miest prázdnych...
Popoludnie malo takmer u každého rovnakú podobu. Balenie batožiny. Večer ich bolo potrebné vyložiť pred kajutu a personál ich odniesol do nákladného priestoru. Na recepcii sme podpisom potvrdili súhlas s vyfakturovanou sumou a všetky platby od tohto momentu sa diali iba formou hotovosti.
Ráno v Janove malo zdĺhavú podobu. Len manévrovanie lode k prístavnému miesto trvalo niečo vyše hodiny. Vylodenie sa konalo podľa vopred stanoveného programu po skupinách. Moje predstavy o skoršom odchode z lode sa rozplynuli. Tajne som dúfal, že stihneme skorší vlak. Tak toto nám nevyšlo. Trojhodinové čakanie na ďalší sme si spestrili konzumovaním pochutín, ktoré sme si počas výletov kúpili v prístavných duty-free shopoch.
Vlak kopíroval talianske pobrežie, takže cestu sme si náležite vychutnávali. V pojazdnom minibare som si zakúpil „náprstkovú“ kávu. Maličká, ale silná a horká ako ďas. Brŕŕ´.
V Pise nám zostalo na prehliadku mesta menej času, akoby sme si možno predstavovali, ale neskôr sme zistili, že to úplne postačuje. Neďaleko šikmej veže a námestia je totiž menšia vlaková zastávka, návrat na hlavnú stanicu tak trval iba dve minúty.
Ďalším regionálnym vláčikom sme zamierili do neďalekej Florencie, ktorá je lákadlom pre pamiatkychtivých turistov. Mesto má čo ponúknuť. Prechádzka úzkymi uličkami lemovanými architektonickými a umeleckými skvostami má nezameniteľné čaro. Úžasná atmosféra sálajúca z každej budovy dostane každého. Treba len vychutnávať a nasávať. A ak je teplo, ako bolo počas našej návštevy, tak veľa „nasávať“. Producírovali sme sa v útrobách starého mesta až do úplného zotmenia. Náš vlak do Viedne odchádzal pred desiatou večer.
MSC Melody – nie je loď nová. Vyrobili ju v roku 1982. Bola využívaná hlavne na transatlantické plavby do Ameriky. Komplexnou rekonštrukciou a modernizáciou prešla v roku 2005. Usporiadanie kajút a vlastne celkový dizajn bol „obkukaný“ od tak významných lodí, ako je Queen Mary či Queen Elizabeth. Aj keď tvarom trupu pripomína flotilu 70-tych rokov, jej zariadenie vyhovuje štandardom dnešných moderných lodí. Za tými superluxusnými zaostáva iba minimálne. Jej vybavenie, či celkový štýl je ladený v komornejšom duchu sú určené pre rodiny s deťmi alebo staršiu klientelu. Vekový priemer na našej plavbe bol 70+. Kritériom nášho výberu nebol vzhľad lode, ale itinerár plavby. Jedine Melody ponúkla (za solídnu cenu) návštevu miest, ktoré sme chceli vidieť v teplom období. Po týchto trasách jazdia aj 5 hviezdičkové plavidlá, no iba v zimných mesiacoch a za neporovnateľne vyššiu cenu. Nechcem sa chváliť, ale vďaka mojej šikovnosti a obratnosti som „vyhandloval“ zľavu na plavbu vo výške 650,- €.
Jazyk – Veľmi dôležitým predpokladom na bezproblémovú plavbu je znalosť aspoň jedného zvučného svetového jazyka. Väčšina posádky, vrátane kajutových stewardov hovoria iba anglicky. Do kajuty sú každý večer doručené noviny s programom na ďalší deň v taliančine, angličtine, nemčine, francúzštine a španielčine. Ruštinu tu nemajú v láske, pokecal som si iba s čašníčkami z Ukrajiny. Aj sa potešili, že po dlhej dobe počujú slovanskú reč. Inak som musel komunikovať v angličtine, žienka v nemčine. Východniarsky som sa zdravil iba počerným africkým kamarátom, stewardom z našej paluby. Ku koncu plavby ma už zdravili „Servus bratumm...“
Niekdajší východný blok sme zastupovali iba my dvaja, partia z Poľska a jedna rodina z Maďarska. Slováci takýto spôsob dovolenkovania ešte veľmi „neobjavili“, dôchodcovia zo západných krajín ich majú dotované. Niečo na spôsob našej spoločnosti Sorea.
Posádku tvorilo iba minimum Európanov, bohaté zastúpenie v nej mali ázijské a africké krajiny.
Život na palube – Samotný lístok na loď ešte veľa neznamená. Ponúka síce ubytovanie, stravu a program v rámci plavby, ale to by spoločnosť skrachovala. Musia preto peniaze od klientov ťahať rôznymi, občas aj zákernými spôsobmi. Išli sme na dovolenku, teda aj míňať celoročne zarobené peniaze, ale niektoré sumy a triky vyrážali dych. Na zopár poukážem.
Nápoje – v cene nie sú. V poznámke je síce uvedené, že v rámci podávania jedál sú poskytnuté nápoje na zapitie, no to neplatí v hlavnej reštaurácii. Tam sa za vodu platí. Za všetky ostatné nápoje isteže tiež. K cene automaticky prirátajú 15% servisný poplatok, čo je vlastne tringelt. Za prvým chodom sa čaká aj takmer hodinu, aby si stravníci zatiaľ objednali čo najviac nápojov. My sme takmer vždy jedli v bufetovej reštaurácii na hornej palube – pod holým nebom. Človek si berie koľko chce, k jedlu sú na raňajky džúsy a na ostatné chody čistá voda s ľadom. Pri všetkých sedeniach je k dispozícii káva, čaj, mlieko. Zdarma. Po celej lodi je mnoho barov, klubov a kaviarní, kde chodia medzi ľudí čašníci a núkajú nápoje na objednávku. Za nemalé sumy. Pre názornosť malé pivo za 5,60 eur. K tomu 15% tringelt.
V rámci galavečerov sa organizovali drinky s kapitánom. Drink zdarma má iba on. Ak si s ním chcete pripiť, lacné to nebude. Pri tematických akciách, ktoré sú každý večer, sa miešajú špeciálne drinky. Za špeciálne ceny. Vodu z minibaru na izbe vám tiež „mastne“ spočítajú.
Fotoslužby – Fotili nás vždy a všade. Výsledky práce fotografov boli vystavené v centrálnej časti. Fotka formátu A4 stála 30 eur, A5 20 eur. Bola tu možnosť vyhotovenia vlastných fotografií, no tú cenu som si nechcel radšej ani predstaviť.
Shopy – Obchodov je tu dosť. Značkové veci za značkové ceny. Keď je slabý predaj, vyhlásia večer napr. v červenej farbe. A čuduj sa svete, oblečenie presne takej farby majú v butikoch za zvýhodnené ceny. No nekúp to.
Fakultatívne výlety – sú kapitolou samou o sebe. O ich predražení nikto nepochyboval. Fešandy (aj fešáci) v oddelení predaja FV odušu presviedčali potenciálnych zákazníkov, že iba výlet organizovaný ich spoločnosťou im dá najviac. V telke v kajute beží informačný kanál, kde stále dookola prezentujú výlety. Ľudí musia nabudiť. Ceny sú vysoké. Na pevnine sa svojpomocne alebo s pomocou miestnych ponúk dopravíte na tie isté miesta za polovičné, niekedy aj za štvrtinové ceny oproti tým na lodi. Spoplatnia vám ešte aj pešiu prechádzku. Napríklad tá po Sorrente stála 25 eur. My sme sa prechádzali zadarmo. Rozdiel bol iba v tom, že vám vopchajú do rúk mapu.
Nepríjemný je návrat z výletov tesne pred vyplávaním, takže z mesta, kde loď kotví, nemá klient absolútne nič. Ľudia sa nechajú nalákať a spoločnosť inkasuje.
Sprepitné – Ako som už spomínal, je súčasťou každého nápoja (aj nealka) či chcete alebo nie.
Na konci plavby spoločnosť doručí klientovi faktúru, na ktorej je okrem jeho výdavkov zarátané aj sprepitné pre personál. Na osobu a deň to činí 6-7 eur. Sumu si rozdelia služby poskytujúci členovia personálu.
Pozitíva - Čo im však musím uznať, svojich klientov si vedia uctiť. Kajutu nám zubatý počierny steward z Madagaskaru čistil 2 aj 3x denne. Uteráky vymieňal hneď, ako zistil, že tie staré sú použité. Po návrate z raňajok posteľ ustlaná na sedenie a relax, pyžamo uložené do sympatických tvarov, z večere sme sa vracali k lôžku ustlanému na spanie. Všade úsmev, ochota, pohoda. Program pestrý, možnosť výberu podľa záujmov. Vždy viac aktivít súčasne. Kino, divadlo, tance, diskotéky, párty.
Kuchyňa bola viac ako pestrá. Talianska, orientálna, japonská, aj keď úprimne, mňa suši veľmi nelákalo. Skúšali sme kadečo, ale najviac som sa tešil na javorový sirup. Toľko som o ňom počul, u nás ho nedostať a teraz som mal jedinečnú príležitosť vyskúšať si ho. Pre mňa nová, ale skvelá chuť.