RAIL TOUR EUROPE 2006
1.časť
FOTOGALÉRIA
1.DEŇ 11.10.2006, streda
Odchod z Ruskova o 16.56 (+ 15 minút). Moja Danka ma prišla vyprevadiť na stanicu. Nebola veľmi nadšená, že odchádzam.
V Košiciach som si kúpil malé občerstvenie na cestu a nastúpil do rýchlika 422 Cassovia s odchodom o 18.15 (včas). Lôžkový vozeň je najnovší, aké máme, ale miesta je v ňom omnoho menej. Aspoň že cestujem sám.
Na hranici ma samozrejme zobudili pasováci, ale potom som spal až takmer do piatej.
2.DEŇ 12.10.2006, štvrtok
Príchod Praha hl.n. o 5.07 (včas). Prvá nepríjemná skúsenosť sa stala, keď som si chcel uložiť batoh u výpravcu – odkázal ma na úschovňu, aj keď išlo iba o päť minút. Trochu som sa pomotal po stanici, najedol sa - kúpil jedlo na ďalšiu cestu.
EC 178 – odchod z Prahy o 7.22 (včas). Celú cestu až po nemecké hranice sme absolvovali bez meškania. Situácia sa začala komplikovať už za Drážďanmi. Meškanie sa nabaľovalo a vyvrcholilo pred Berlínom. Pravdepodobne vykoľajenie na stanici Lichtenberg nás odstavilo na „vedľajšiu koľaj“. Pred hlavnú stanicu, teda Berlin HBF (Hauptbahnhof) sme došli so 165 minútovým meškaním. Pri vchode sme stáli ďalšiu štvrťhodinu , takže celkovo sme meškali tri hodiny. Videl som totálny dopravný chaos. Veľmi s to podobalo takým situáciám u nás. Tiež sa nikto neukázal a nikto nič nevedel. Môj program sa veľmi – veľmi otesal a hlavnou prioritou bolo chytiť náväzné vlaky. Dal som si relax na stanici aj mimo nej. Keďže Reisecentrum bolo permanentne narvané a ja so svojím obrím batohom som bol skôr na obtiaž, pečiatku „o mojej prítomnosti“ som si zobral v batožinovej úschovni.
BERLIN – Tuho som rozmýšľal, či mám ísť ďalej alebo tu zostať do rána (alebo do ďalšieho vlaku).Keďže som si zistil ďalšie spojenia a príplatky by boli ozaj vysoké, rozhodol som sa pokračovať v ceste. Ak by som zostal, cesta by sa značne predražila. HBF veľké možnosti na prenocovanie nedáva. Je to kolosálna novostavba s piatimi podlažiami, ktorú odovzdali do užívania verejnosti koncom mája tohto roku. Vlaky zastavujú na + druhom a – druhom podlaží, na prízemí a + prvom a – prvom podlaží sú drahé butiky a zákaznícke centrá. Hore chodia vlaky smer východ – západ, v podzemí sever - juh. Ten kto nazval HBF dôležitou križovatkou, mal pravdu v každom zmysle slova.
O 16.38 (včas) odchádzam do Holandska – EuroCity 140, vlak bol na plný na prasknutie.
O 21.18 výstup v Hengelo. Je to pohraničná stanica s Nemeckom. Pýtal som sa, či môžem na stanici prespať, ale nepovedali jasné nie ani áno. Skúsil som ešte šťastie v neďalekom Enschede, ale tam nebolo absolútne nič vhodné nocľahu. Vrátil som sa teda do Hengela. Spal som v malej presklenej čakárni na nástupišti.
HOLANDSKO – Spal som ako vo výklade, ale aspoň viem, ako sa cítia praví Holanďania. Tiež nemajú na oknách záclony, bolo mi trápne pri ceste okolo zazerať, čo robia. Aj keď nechtiac. A ešte jednu vec robia domorodci. Prdia tam, kde ich to chytí. Berú to ako kýchnutie, lebo dav ich vôbec neobmedzuje. Po pár hodinách v Holansku som už robil všetko ako oni. Aj prdel. A možno ešte lepšie. Ďalšia zarážajúca vec sú pánske pisoáre uprostred ulice. Žiadne kryté toalety – pisoár kryje iba „tú vec“. Odvážne.
3.DEŇ 13.10.2006 piatok
Ráno ma prišiel zobudiť holandský kolega, že mi ide vlak, aby som nezaspal. Do Amsterdamu som prišiel o 7.10 (včas), nie však do centra, ale na letisko. Zistil som, že sa viem dostať na vyhliadkovú terasu, preto som sa sem chcel vrátiť. Najbližším vlakom som odniesol batoh do úschovne na centrálnu stanicu. Kúpil som si jedlo a vlakom sa presunul do Koog – Zaandijku. Je tam skanzen s veternými mlynmi. Zdržal som sa tu asi dve hodiny a narýchlo som sa najedol. S prestupom som sa dostal opäť na letisko Schiphool, kde som na rozdiel od Paríža kameroval a fotil aj bez toho, aby ma zavreli. Vrátil som sa do centra a vďaka dobrému rušňovodičovi si vyskúšal riadenie vysokorýchlostného ICE vlaku. Centrum som pobehal celkom rýchlo.
AMSTERDAM – Neskutočne veľké mesto, skôr priemyselného rázu. Samé mrakodrapy a pobočky firiem z celého sveta. Aj turisti chodia zovšadiaľ, dnes ich tu bolo veľa z južnej Ameriky. Kúpil som pohľadnice a okolo „výkladných skríň“ s polonahými dievčatami som sa vrátil na stanicu. Fotiť som nemohol, vyhrážali sa mi pasáci.
HOLANĎANKY – sú vskutku pekné, ale iba tie mladšie. Staršie už nie. A zaujalo ma, že ani jednu ženu som nestretol s farbenými vlasmi.
Rýchlikom o 14.14 sa presúvam do Den Haagu. Zdržal som sa iba krátko, je to nezaujímavé mesto. Presunul som sa do Rotterdamu. Urobil som chybu, že som ťahal batoh so sebou. Prešiel som asi 7 kilometrov a tých 30 kíl na pleciach sa mi zdali stále ťažšie. Najzaujímavejšie to bolo v prístave, je tu najväčší zdvíhací most na svete. Na stanici sprchy nie sú, skúsim šťastie inde. Ani tu som pečiatku nebral, pri pokladniciach boli mračná ľudí.
ŽENY – Tu sú ženy pekné, i keď už majú nejaký ten rôčik. Vlastne som tu nevidel škaredú ženu.
Večer po deviatej som dorazil do stanice Brussel Zuid. Obzrel som si podmienky na spanie a radšej sa pobral na Central Station., lenže tu to bolo ešte horšie. Pokračoval som teda na Nord. Wc bolo zatvorené, sprchy nemajú nikde, takže hygiena opäť = 0 bodov. Batoh som si dal do úschovnej skrinky a skúsil ľahnúť na lavičku s karimatkou a spacákom. Zo začiatku to nikomu nevadilo, no okolo pol druhej začali kontrolovať a tých, čo sme mali lístky presunuli do čakárne bez možnosti ležania na lavičke. Tak som spal na zemi cca do 5.00, spočiatku rušený upratovacou čatou, ktorá robila veľký hluk.
4.DEŇ 14.10.2006, sobota
O 6.45 (včas) som šiel vlakom do Luxemburgu. Aspoň som si vo vlaku trochu pospal, lebo cesta trvá tri hodiny. Počasie tu nebolo dobré, každú chvíľu sa mohol spustiť dážď. Čo ma však veľmi potešilo, bola tu sprcha. Stála síce 7 EUR, ale bola to prvá sprcha po Slovensku. Ani vo veľkých mestách ako Brusel, či Amsterdam sprchy nemajú. Stihol som sa aj oholiť. Už 6 rokov som sa neholil namokro, iba s holiacim strojčekom. Ono to aj tak vyzeralo. Dorezal som sa statočne a oni si nabudúce rozmyslia, či mi ešte dajú biele uteráky. Po mojom holení vyzerali, ako keby mala krava krámy.
Naspäť idem naobed. Mám trochu problém s FIP-kami (lístkami), lebo vo francúzskej, belgickej i holanskej nie je jednoznačne označená platnosť do polnoci nasledujúceho dňa. Sprievodcovia chcú vypísať ďalší kupón, aj keď netreba.
V Bruseli som si veci dal do úschovy a šiel na letisko. Tu sa nedalo fotiť ani kamerovať, tak som si prešiel staré mesto. Kúpil som pohľadnice aj večeru. Zaujímavé je, že 2 litre koly v obchode stálo menej, ako pol litra v automate. Šunka chutí skoro rovnako, ibaže je drahšia a je v nej mäso ...
BRUSEL – Neviem prečo, ale veľmi ma to mesto neoslovilo. Aspoň v centre starého mesta to vyzerá ako v Prahe. Vyrastajú nové mrakodrapy a mesto sa rozširuje do výšky i šírky, do ďalších štvrtí. Inak je to mesto fádne ako Berlín alebo Bratislava.
BENELUX – Čo ma zaujalo vo všetkých štátoch Beneluxu, všade sa pasú ovce, kozy, kravy (v Amsterdame dokonca aj kur.y J), lúky sú vykosené, polia obrobené, domy a dvory čistučké a celkovo z nich vzniká dojem krásy a útulnosti. Rozlohou sú podobní nám, tak prečo také rozdiely?!
O 18.10 sa vyberám IC-čkom do Gentu, ale potom pokračujem až do prístavného mesta Oostende. Stanica je zaujímavo riešená, tak ako v Benátkach – vlak nezabrzdí a ľudia sa kúpu (obrazne povedané). Večerná prechádzka bola bezpochyby zaujímavá, mohol som mať žien, koľko som chcel, len ich „láska“ bola veľmi drahá. V ponuke mali „Cestu okolo sveta“ za 150,- EUR , pritom moja cesta okolo Európy bude stáť oveľa viac. Dobrá cestovka.
Možnosti na nocľah sú tu značne obmedzené – buď hotel alebo hodinový hotel, stanica nič moc, ľahnúť nebolo kde.
Nočným vlakom sa teda poberám do pohraničnej stanice s Francúzskom – Kortrijku. Budem tam pred polnocou.
Poznámka: Neviem, prečo sa sprievodcovia uškŕňajú, keď zistia, že som Slovák. To možno preto, že mám na batohu „vycapenú“ vlajku Slovenska aj vlajočku Ruskova. Potvrdilo sa, že si nás mýlia so Slovinskom ( ...aáá, Slovenia – good ). Mám pocit, že Slovincov majú radšej. Ahá, už mi to došlo, prečo nás nemajú v láske – Rómovia.
ŽENY – Byť slobodný, tak ma táto cesta nestojí ani cent. Ženy ma úctivo zdravia, žmurkajú a veľmi často sa pýtajú prečo a kam idem. Aj keď sa mi to ťažko vysvetľuje, pochopia a obdivujú. Zrejme sa im páčia dobrodružné typy. Na tieto ženy ja kašlem a už sa teším na „tie moje“.
Zarazilo ma aj to, že tunajšie ženy chodia aj napriek chladu od mora pomerne ľahko odeté.
Takmer každá z nich má holé brucho a nohy, niektorá len sandálky na nohách a samozrejme dekolt – čím hlbší, tým lepšie. A chlapi chodia zababušení. Aj mne je chladno a pritom mám zimu rád ... a aj holé ženské nohy a dekolty...
Bol som sa popozerať aj u výpravcov. Majú obdobnú verziu našej reléovky v menších staniciach a vo veľkých elektronické počítačové stavadlá – plnoautomatizované riadenie.
V Bruseli majú stanice na starosti viacerí výpravcovia – podľa smerov a odbočiek.
5.DEŇ 15.10.2006, nedeľa
Tak predsa. Kolegovia v Kortrijku boli ústretoví, ale vzhľadom na ich možnosti (ministanica), mi ponúkli spánok v uzavretých priestoroch stanice. Zamykajú ich pred bezdomovcami. Pohodlne som si ustlal a uložil sa spať, ale pred druhou nočnou hodinou si toto tiché miesto našli bezdomovci. „Aróma“ tak nepríjemne prenikavá. No čo dodať, oni sa vyspali dobre.
Vzhľadom na to, že vlak do Lille dnes ide až o 7.52, mu radšej idem v ústrety osobákom. Vystúpil som v Gente. Stanica ma uchvátila. Je postavená v starom anglickom slohu, lenže práve ju reštaurujú. Bolo by zaujímavé prísť sem o rok. Čakám na vlak do Lille.
ŽENY - Odfotil som dve mladé kočky. Chvíľu sme kecali, potom si ma chceli odfotiť, tak som im to vrátil. A samozrejme opäť s holými nohami a tá krajšia z nich bola bosá. Vonku bolo +3´C. Zrejme sú zvyknuté. U nás za chladného rána na ženách i cez hrubý sveter „vidno, že je im zima“. Tu nič. To skôr bolo vidno na mne.
Príchod Lille Flandres o 7.50, ale dnes sú mizerné spoje ďalej (nedeľa), pešo som šiel preto na 400 metrov vzdialenú novú stanicu Lille Europe pre vysokorýchlostné vlaky TGV, Eurostar a Thalys. O 9.22 mi šiel regionálny rýchlik do Callais, príchod 10.38 (všetko včas).
Poobzeral som sa po meste, myslel som si, že je to jednoduché prístavné mesto, kde hrá dôležitú úlohu neskutočne veľký prístav. Omyl.
Dnes je nedeľa, ide iba asi tretina vlakov a príplatok na všetky TGV vlaky by práve dnes činil vraj až 40% z plného cestovného. A to je veľa aj pre Francúzov. Aj preto som bola návšteva týchto miest veľmi obmedzená, nemal som čas dôsledne si obzrieť prístavy v Callais ani v Boulogne, kam som následne šiel. Tu som stihol odbehnúť k portu člnov a jácht, ale nie k veľkým lodiam.
Teraz sa presúvam IC vlakom do Paríža – Nord, ale asi som prehliadol, že je povinne miestenkový. Vystúpiť si nemôžem dovoliť, ďalší vlak ide až ráno. Sám som zvedavý, ako toto vysvetlím sprievodcovi.
Prešlo mi to, ani sám neviem ako. Príchod na Paris Nord o 17.40 (včas). Metrom som šiel vyskúšať šťastie v hoteli Moderne. A predsa, bola voľná jedna izba, ale tá najdrahšia. Stála 43,- EUR. Musel som ju vziať, mal som úplne vybité baterky, nemohol som už fotiť ani kamerovať. Majiteľom hotela je Slovák, bývalý krasokorčuliar. Personál vie plynule po slovensky alebo česky. Nechal som im upomienkové veci z Ruskova, ale iba na izbe, lebo som sa plašil (viď ráno). Chodia sem aj známejší našinci, naposledy Banášová s Bezdedom. Po vytúženej sprche som si bol zistiť vlaky na stanici St. Lazare. Zaľahol som asi o 21. hod. Ešte som si vo francúzštine pozrel seriál CSI – Las Vegas.
6.DEŇ 16.10.2006, pondelok
Vstal som až o ôsmej, čo ma dosť znepokojilo. Veci som mal rozhádzané po izbe, hotel je na východnej časti mesta a stanica St. Lazare na strane opačnej. Vlak odchádzal o hodinu. To boli fofry. Rýchle spakovanie a behom na zastávku metra. Vybral som si trasu bez prestupov, aj keď treba viac chodiť, lebo inak by som nestíhal. Ešteže metro poznám ako vlastnú dlaň.
PARÍŽ a jeho dopravný systém - Je to veľké mesto, s predmestiami má 10,8 milióna obyvateľov národností z celého sveta. Vládne tu veľký ruch, stanicami sa premelie veľké množstvo ľudí. Je problém dostať sa krížom cez davy prúdiace v prestupných staniciach metra. Parížska doprava by mohla ísť vzorom ostatným mestám, aj tým našim. Aj keď vyzerá napohľad zložito, za pár jázd ju máte v krvi a vyznáte sa dokonale. Je zabezpečený prestup zovšadiaľ všade, v centre je k zastávke metra najďalej 300 metrov.
ŽENY – Sú zväčša pekné a aj tie menej obdarované sa vedia upraviť. Oblečú si hocičo, čo im prvé príde pod ruky. Čo na tom, že to neladí. V Paríži ladí všetko! Pocit módnej rozladenosti som si vyskúšal večer, keď som bol zisťovať vlaky. A nikto nezazeral.
Poznámka: Kvôli oblečeniu nezazeral nikto, zato môj batoh vzbudzoval obdiv i zvedavosť. Hliadky na staniciach ma zastavovali, s tou ozrutou na chrbte som bol podozrivý. Vždy si najprv pýtali lístok. Keď som im ukázal voľný lístok po Európe, ospravedlnili sa a popriali dobrú cestu. Kdesi som čítal, že teroristi samovybuchujúci v dopravných prostriedkoch si aj napriek veľkej batožine kúpia lístok do najbližšej stanice (po plánovanej explózii). To asi preto, aby Al-káida ušporila.
Odchod z Paríža o 9.15 (včas), na konečnú stanicu sme došli o 11.14 (tiež včas).
Le Havre je veľké mesto v ústi Seiny. Konečne som mal viac času na prehliadku, aj keď batoh som musel ťahať so sebou. Lebo na stanici majú len asi 10 úschovných skriniek, a všetky obsadené. Sústredil som sa na prístav. Bedekre uvádzajú, že je to druhý najväčší francúzsky prístav, no domorodci tvrdia, že druhý najväčší, ale európsky. Mesto je až nepríjemne súmerné, nie sú tu žiadne pamätihodnosti, lebo mesto bolo v druhej svetovej vojne pri vylodení spojencov kompletne zbombardované. No a po nej začínali odznova. Ostal iba jediný starý kostolík, ktorý zámerne neopravovali, aby si ľudia uvedomili dôsledky vojny. Prístav má dĺžku niekoľko kilometrov (vraj až 15). Je fakt rozsiahly. V celom meste je asi len jeden supermarket, lebo som ho našiel až po trojhodinovej túre. Francúzi sa všeobecne málo stravujú doma, reštaurácie sú lacnejšie, ako príprava doma z kúpených surovín. A my varíme, aby sme ušetrili. To, že miestnych reštauráciách varia chutne, niet pochýb.
O 14.34 idem vlakom do Rouenu, príchod 14.05. Mám tu čas cez tri hodiny. V našom internetovom vyhľadávači som našiel vlak s odchodom o 16.24, ale ako inak, vlak šiel len do konca augusta. Mal som si vlaky radšej vyhľadať na oficiálnej stránke francúzskych železníc.
ROUEN – Pekné starobylé mesto, na ktorom však vidieť, že sa tu odohrávali tuhé boje. Aspoň ostali stáť budovy, možno mali viac šťastia. Na niektorých dodnes vidno diery po strelách. Je to niečo ako Paríž, len zhustené do užšieho priestoru. Tu pred katedrálou v roku 1431 upálili Johanku z Arcu. Pre našincov je bohyňou, pre ostatných Francúzov národnou hrdinkou, ktorá oslobodila Francúzsko od nadvlády Angličanov.
Poznámka: Veľká fľaša koly tu stojí 1.18 EUR v supermarkete, zatiaľ čo pollitrovka v automate 2,- EUR. Akurát, že supermarket je jeden a automatov stovky.
ŽENY – Dámy sú tu nádherné. Majú trošku výraznejšie črty tváre, ale to vlastne všetky Francúzky. Neobliekajú sa však tak výstredne a pestro ako v hlavnom meste. Sú pekné, keď sa smejú, sú prekrásne, keď sú zamyslené. Kde sa však hrabú na Slovenky. Aj my máme škaredé výnimky, ale málo, chvalabohu.
Všimol som si, že každá niečo číta. Či už je to kniha, skriptá alebo veci do práce. Využívajú každú chvíľu vo vlaku, v parku, pri káve, ale hoci aj postojačky v metre. Čítajú stále.
Ako dobre, že dnes je pondelok. Cez týždeň ide z Rouenu do Caenu 25 vlakov denne, cez víkend len 5. Príchod Caen o 18.54 (+10).
Tak, a došli sme. Vlak do Pontorsonu už od septembra nejazdí a teraz už nemám v pokračovaní mojej cesty žiadny vlak. Až ráno (možno).
Nasadám teda na zmeškaný vlak do Cherbourgu a uvidím, čo sa bude diať. S IDOSom, vyhľadávačom spojení, som definitívne skončil. Do riti s ním.
Cherbourg je zbytočná zachádzka, asi 300 km tam a späť, ale vracať do Rouenu sa ani náhodou nemienim. Ak nie dopredu, tak aspoň doboka, len v žiadnom prípade nie späť.
Aj pri tom rannom vlaku bola akási poznámka, len som si v rýchlosti nevedel preložiť, čo znamená. Škoda, Pontorson, teda Mont St.-Michel som chcel vidieť z celého Francúzska najviac.
Poznámka: „Vlak ďalej nejde“ – táto veta mi skôr pasuje na odľahlé končiny Ruska a nie Francúzska. Som nervózny. Aj by som si zapálil, ale keďže nefajčím, dám si radšej dobrú čokoládu. Lindt s orieškami.
Rozdiel v časovom pásme je zreteľný. Stmievať sa začalo o asi o 19:30, o ôsmej je už úplná tma. Som celom vozni sám – pohodička. Á sakra, zákony schválnosti fungujú dokonale. Len čo som si riadne prdol, prišiel sprievodca. Hold, niet sa na koho vyhovoriť. Wc je zatvorené,
teraz už chodím prdieť do susedného vozňa. Tam sedí jeden staručký ujko, možnože už dobre nepočuje a aj ňuch má slabý.
20.20 príchod Cherbourg, a aby to nestačilo, odchytila si ma policajná hliadka a chceli vidieť moje doklady. Fotku v pase mám častým nosením riadne pretlačenú až na druhú stranu, tak mi všetky cestovné doklady kontrolovali pod lupou. Prehliadka aj s prekladom do angličtiny a následne s pomocou ich kolegyne do francúzštiny, trvala vyše pol hodiny. Aj tak som sa im nepozdával a pred vrátením mojich vecí si ma overili dátumom narodenia. Samozrejme s prekladom do francúzštiny. Jeden z trojice policajtov sa ma pýtal, či viem rusky, čo ma potešilo, ale potom trepal odveci bláboly, ktoré so mnou nijako nesúviseli. Neskôr som pochopil, že ani sám nevedel, čo hovoril, chcel len machrovať pred kolegami. (Kak zavut tvaja bábuška, Ivan, vodka u tebja jest?...)?! Potom mi zasalutovali a vyprevadili zo stanice, lebo tu vraj zostať nemôžem. Ja som sa však o niekoľko minút vrátil z opačnej strany od výhybiek. Po skončení čistenia súpravy som sa opýtal výpravcu, či tam môžem prenocovať. Vysvetlil som mu, kto som, aj keď to bol problém, lebo nevedel anglicky a ja po francúzsky viem len „Chef de Gare“, takže som sa povýšil na prednostu stanice. Súprava bola uzamknutá, ale otvoril mi ju, ukázal toaletu a poprosil, nech dnu nefajčím. Ešte mi vysvetlil, že tento vlak ako prvý odchádza mojím smerom a ostatným zamestnancom stanice vysvetlil, kto som a že tu prespím. Všetko zlé je na niečo dobré. Aj zachádzka do Cherbourgu.
7.DEŇ 17.10.2006, utorok
Odchádzam o 5.51 do Caenu. Príchod o 7.03 a prestup na vlak do Rennes s odchodom o 7.30. Tak predsa ide! Do Pontorsonu som došiel o 9.33 a autobus na Mont St.-Michel odchádzal o 10.15. Cesta trvá 10 minút. Zase som zastihol len odliv. More bolo od ostrova na kilometre vzdialené. Zaujímavosťou je rozdiel medzi prílivom a odlivom. Tu je najväčší na celej zemeguli, dosahuje až 14 metrov. Pobudol som tu takmer tri hodiny a vrátil sa autobusom späť do Pontorsonu. Do najbližšieho vlaku do Rennes mám čas ešte tri hodiny. Absolútne žiadne spoje, nikam, ani vlaky, ani autobusy. Iba zájazdové, ale tie ma vziať nechceli. Japoncom s až oči vyrovnali, keď som sa s mohutným batohom nasúkal do autobusu. Nevzali ma. Aj tak nešli tam, kam ja potrebujem. Len som chcel ísť bližšie. Niekam bližšie.
MONT ST.-MICHEL, PONTORSON – Až priveľmi tichá vidiecka štvrť na hraniciach Normandie a Bretónska rušená maximálne tak turistami. Vlaky tu chodia (vlastne nechodia), iba 4 vlaky v lete a 2 v ostatnom období. Myslím tým dva vlaky za 24 hodín. Tu by som teda nechcel robiť. O nákladných vlakoch tu nepočuli už niekoľko rokov. Viem to iba preto, lebo pri otázke na hocijaký nákladný, čo by ma zobral, sa začali smiať. Asi tak ako ja, keď turisti
čakajú na širokorozchodnej trati na osobák.
Chcel som poslať pohľadnice, ale blízko nebola pošta ani schránka, tak som poprosil poštára, ktorý roznášal zásielky.
Už sa mi tu zdá byť dosť dlho, mohlo by už niečo prísť, hoc aj konský povoz, ale to asi nepôjde, lebo najbližším koňom na okolí som asi len ja.
ŽENY – Aj tu sa na mňa dievčatá milo usmievajú, až mi je to divné. Aj pred chvíľou, keď som si kupoval vodu v potravinách. A to aj napriek tomu, že už asi dosť smrdím. Asi na tom niečo bude, lebo sa cítim sám. A to nielen po citovej stránke, ale aj hygienickej. Ale späť. Mám pocit, že sa mi začínajú páčiť už i o dosť staršie tetušky. Staršie sa mi páčili vždy, ale toto už asi nebude v poriadku. Som ženatý, mal by som sa sexuálne zdržať. Lenže keď sa tu sexuálne zdržím, domov prídem až o pár dní neskôr. A čo som ja námorník, aby som mal ženy všade? Úplne mi stačia tie na Slovensku.
VLAKY - Páči sa mi cestovanie vo francúzskych regionálnych vlakoch. Majú totiž tiež sedačky rohové, skoro ako v obývačke. Sedí sa na nich skvele, keď je vlak prázdnejší, dá sa aj pohodlne ľahnúť. Dve sú oproti sebe pod oknami a ozaj sú vhodné na rodinné výlety. Na jednu si v pohode sadne celá rodina. Akurát si treba zvyknúť, že okná sú za chrbtom. Super. Viem si predstaviť partiu priateľov, ktorí sa idú niekam zabaviť. Začať môžu už vo vlaku. Tiež malý barový stolík s vysokými stoličkami. Neuveriteľné, taký komfort v regionálnom osobnom vlaku.
No hurá, odtiaľ sa dnes nevyhrabem. Vlak o 16.29 dnes nejde, namiesto neho pôjde ďalší o 18.59. A okrem toho začína pršať. Pokladníčka, s ktorou som sa dal do reči, ma prichýlila.
Chcela debatovať, ale moja angličtina je značne obmedzená. Tak sme sa dohodli, že bude rozprávať francúzsky. A tak rozprávala a ja som počúval. Neviem, o čom mlela dve a pol hodiny, ale jej hlas ma ukľudňoval. Bol som nervózny z toho môjho dnešného „cestovania“.
Volala sa Monique a mala toľko rokov, čo ja. Podobala sa na sestričku zo seriálu Pohotovosť. Rozumel som jej asi päť slov, ale bolo mi to jedno. Bola rada, že jej aspoň takto skôr zbehne šichta. Pýtal som sa jej, či nesmrdím, no ona statočne tvrdila, že nie. Klamárka.
Keď sa darí, tak sa darí. Konečne som sa dostal do Rennes, ale ďalej, do pre mňa zaujímavých miest, idú len vlaky TGV, na ktoré nedostanem miestenku, lebo mi ju nemá kto predať. Pokladnice sú zatvorené. Sú tu síce aj automaty na lístky, ale neberú hotovosť, iba platobné karty. Samostatnú miestenku mi tiež nevedia vydať, iba celý lístok. Jediný vlak bez príplatku je posledný osobák do St.Malo. Tak idem.
St.Malo – príchod o 22.40. Chcel som ostať vo vlaku, ale sprievodca mi kázal vystúpiť. Stanica je malá, ale nová. Výpravca tu končí službu príchodom posledného vlaku z Rennes a začína ráno pred odchodom prvého. Dovtedy to tu stáži ochranka. Keď som výpravcovi povedal kto som, a že by som tu chcel prespať, chcel niečo podniknúť, ale ochrankár nás vyhodil oboch. Riadne nám vynadal a výpravcovi nezabudnuteľne vysvetlil, že už je mimo služby a nemá tam čo robiť. Zamkol dvere a urazene odchádzal. Výpravca len pokrčil plecami, bolo vidno, že je mu to ozaj ľúto. Nanešťastie pršalo a bolo po jedenástej, tak som šiel hľadať lacný hotel. Najmenej stála noc v hoteli Canal+ za 35,- EUR. Vždy lepší Canal plus ako kanál mínus.
8.DEŇ 18.10.2006, streda
Vstal som, keď začalo svitať, teda o 8.15. Vidno bolo až pred deviatou, tak som po rannej káve vyrazil do mesta. V bedekroch uvádzajú, že je to jedno z najkrajších miest vo Francúzsku, no mne sa to tak nezdalo. Možno aj preto, že bolo pod mrakom a tiež som mal zlosť z minulovečerných udalostí. Pravda, našiel som niekoľko nádherných miest, preto sa potom moja mrzutosť vytratila. Šiel som si po veci do hotela a prišiel na stanicu minútu po odchode vlaku. Ďalší ide až (už) o hodinu. Radšej ani nepíšem, kam plánujem ísť, lebo to nemusí absolútne platiť.
STANICA ST.MALO – Novovybudovaná stanica asi 300 metrov od starej. Má moderný dizajn a je mimoriadne posiata kamerami. Sú všade. Preto som si vyskúšal ich ostražitosť a v strede peróna som začal fotiť. O pár sekúnd sa dvere rozleteli a boli pri mne. Taký čas sa „Bonžúr“ nehovorí, rovno ma schytili pod pazuchy a poďme k nim. Tam sme si trochu „pokecali“ a už nie držaním ma vyprevadili do vlaku. „Osobná ochranka“ ma usadila, povedala, nech ostanem sedieť, zasalutovala a odišla. Malo to aj svoje výhody, vlak bol totiž uzamknutý a oni mi ho otvorili. Aspoň mi skôr zbehol čas. V poslednej dobe som akýsi drzý.
Príchod Rennes o 13.23, prestup na ďalší s odchodom o 13.35. Stihol som aj pečiatku. Lorient – príchod o 15.05, vybehol som do mesta urobiť pár záberov a nákup v Lidli a vlakom o 16.35 ďalej ( aj s pečiatkou).
Postreh: Bagety tu v Bretónsku nie sú tak štíhle a dlhé, ale skôr širšie a asi o tretinu kratšie. Skoro ako miestne ženy. Ľudia tu hovoria nejakým divným jazykom, aj nápisy sú dvojjazyčné. Znie to ako holandčina.
O 17.15 príchod Quimper, rýchly prestup na autobus, ktorý ide ako vlak ( alebo vlak idúci ako autobus – vyber si). Patrí železniciam a v niektoré dni ide namiesto vlaku, v iné zas ide vlak. Nie kvôli výlukám, asi kvôli rentabilite. Až neskôr som zistil, že na 75 kilometrovej trati nie sú žiadne stanice s výhybkami, takže môže tam byť len jeden vlak.
Odchod autobusu o 17.20. Príchod Brest o 18.40. Hneď som šiel na návršie nad prístavom a vychutnal si vôňu Atlantického oceánu. Posledný vlak šiel do Landernaeau o 20.05, tak som šiel s ním. Príchod o 20.18. Leží len 10 kilometrov od Brestu a je veľké asi ako Žilina. Na stanici solídny nocľah reálny nebol, tak som šiel do mesta. Z hľadania lacného hotela sa nakoniec stalo hľadanie akéhokoľvek hotela. Jeden bol zavretý a druhý plne obsadený. Ešte som sa predčasne tešil z jedného, ale ako som neskôr zistil, nebol to hotel, ale Hôtel de Ville, čo je po našom radnica. Začalo pršať, preto som sa vrátil na stanicu. No stanica, zastávka ako Košice predmestie, len v modernejšom vyhotovení. Budova uzamknutá, tak som útočisko našiel pod skleneným prístreškom na peróne. Chvíľu som tam bol sám, ale potom sa spustila búrka, akú som v živote nevidel. Atlantik ukázal svoju silu. Prišli ku mne niekoľkí bezdomovci a bolo po radosti. Je pravdou, že v blízkom okolí nie je žiadne miesto na schovanie. To viem presne, lebo som tri hodiny trávil vonku hľadaním hotela. V tom prístrešku to začínalo mať zvláštnu vôňu. Vraví sa, že sto ľudí – sto chutí, no tu skôr platí sto smradov. Aby som v „kolektíve aromaticky nezaostával“, tak som sa vyzul. Spod tej striešky sa nedal ani vystrčiť nos, tak sa vonku čerti ženili. A mňa aj s „perónovými kolegami“ pozvali na svadbu.
9.DEŇ 19.10.2006, štvrtok
Naozaj som sa nemohol dočkať prvého vlaku o 6.05. Hodinku som cestoval do Quimperu, odtiaľ mám rýchlik do Bordeaux. Plánoval som podriemať vo vlaku, ale ten je maximálne plný. Odchod o 7.40. Aspoň som pozorne sledoval dianie za oknom.
Naschvál som pozeral v La Rochelle z vlaku, či neprší. Bolo celkom pekne. Tak som vystúpil o 12. 06 a kým som si dal batoh na plecia, dorazili čierne chmáry a spustil sa vytrvalý dážď. Bolo mi to ľúto, lebo na toto mesto som sa tešil, tak som aj napriek dažďu vonku predsa len išiel. Nechodil som ďaleko, aspoň prístav som chcel vidieť. Urobil som zopár fotiek a premoknutý sa vrátil na stanicu. Ďalší vlak mojím smerom mi ide až o 4 hodiny. Tak sedím, píšem a možno vybehnem do potravín. Akurát, že batoh musím ťahať stále so sebou. Stanica ako košická a niet kde nechať veci. U nás je aspoň úschovňa (a Tomicentrum )
Len, čo som dopísal predchádzajúce riadky, vyšlo slnko. Tak sme šli, ja a batoh, na „prechádzku“, aby sme vyschli. No hneď po príchode do centra začalo pršať opäť.
Začína sa do mňa zahrýzať tá posledná upršaná noc asi aj dnešný mokrý deň. Začínam pokašlievať a mám pocit, že nevládzem už toľko vláčiť batoh. Skôr sa unavím. Dúfam, že dnes splaším niečo so strechou, aby som sa mohol v suchu vyspať. Cez látku batoha vlhkosť neprešla, moje šaty toľko šťastia nemali. Cestou na stanicu som si kúpil vodu aj pohľadnice. Ako dobre, že som už na stanici. Strhla sa búrka ako v noci v Landerneau. Mal som mokré ešte aj chlpy v .... (nose).
Odchod o 15.58 (+3). Prší všade po celej trati a poriadne vytrvalo. Je lepšie byť za oknom, ako vonku. Príchod do Bordeaux o 18.15. Kupoval som si príplatok na vysokorýchlostné TGV, ale keď som pohľadnej dievčine v komunikačnom centre ukázal voľný lístok FIP, žmurkla na mňa a kamsi odbehla. O chvíľku prišla a povedala, že má pre mňa niečo špeciálne. Nevedel – nerozumel som čo. Vždy, keď som sa už chystal odísť, zdržiavala ma, vraj mám ešte čas a pýtala sa na detaily cesty. Čo som jej vedel povedať, som povedal, ostatné si musela domyslieť. Najväčšie prekvapenie ma čakalo, keď som nastúpil do vysokorýchlostného vlaku TGV. VIP salónik iba pre mňa. Nádhera. Je situovaný medzi vozňami prvej triedy a hnacou jednotkou. Vybavený je okrem pohodlných a veľkých sedadiel aj dvoma telkami a barovým pultom. Z Bordeaux sme odchádzali o 18.54 (+5) a do Irunu v španielskom pohraničí sme došli o 21.22 (včas).
Hneď po príchode do Irunu som mal nedorozumenie so Securidad – čo je niečo ako naša železničná polícia, no s oveľa väčšími právomocami. Chcel som fotiť, oni zasa nechceli.
Bolo ich viac, „vyhrali“. Všetkým nám prehliadali batožinu ako na letisku. Zaujímavé, že keď vás okradnú meter pred stanicou, tak ich to už nezaujíma. Videl som, ako miestni „výpalníci“ prešacovali turistu hneď pri vchode do staničnej budovy. Ak by som sa nebol zdržal s ochrankou, tak som to ja.
V Irune som si musel nájsť nocľah, lebo na nočný vlak už neboli lístky a ranný lístok mi ešte nechceli predať. Tak som si našiel hotel ... No hotel. Ak toto bol hotel, tak izby na Luníku IX sú prepychové. Urobil som aj video, lebo toto fakt stálo zato. Veľmi som sa nevyspal, spolubývajúci „žili“ do rána. Nechal som si veci na izbe, ZAMKOL a kľúč vzal so sebou. Odbehol som len na stanicu zistiť si údaje o vlakoch. Vrátil som sa o desať minút, a už mi niekto babral do vecí. Viem to, lebo popruhy na batohu si zapínam inak, ako to narýchlo spravil „zvedavý neznámy“. Našťastie nič nechýbalo.
10. DEŇ 20.10.2006, piatok
Vstal som o siedmej na budík v mobile. Rýchle pobalenie a šiel som na stanicu kúpiť si lístok (príplatok a miestenku). Stálo to 6,50 EUR. IC číslo 202 odchádza o 8.15 (včas). Je to taká smiešna súprava z troch vozňov. Len je zaujímavé, že nemajú prvú a druhú triedu, ako u nás, ale Turista, Preferente a Club. Jeden ujko za mnou si kupoval tú strednú a ja mám turistickú. A čuduj sa svete, sedíme vedľa seba. Akurát, že jeho stál príplatok viac, ako mňa.
Som čerstvo osprchovaný a mám na sebe nové veci, teda určite nesmrdím. Mám na sebe hnedé nohavice a krátke tričko, lebo je citeľne teplo. Vyzul som si preto (tiež nové) plátenky a hneď bol problém. Spolucestujúcim sa to nepáčilo, sprievodca ma tiež upozornil. Vraj si môžem dať nohy na sedadlo, ale obuté. Tak toto som veľmi nepochopil.
Odkedy sme sa pohli, stále prší. Vedľa vysvetľuje otec dcére niečo o Baskicku, vyzerá byť hrdý na Baskicko – Euskadi, lebo aj na oblečení má ich symboly. Teraz už chápem tie bezpečnostné opatrenia, len mi je divné, prečo v Irune. Veď ETA nevyčíňa v Baskicku, ale v ostatnom Španielsku. Rozvidnieva sa o 9.10. Pustili nám nejaký film a dali slúchadlá, tak idem pozerať. Mám pred sebou ešte šesť hodín cesty. Aj som podriemal, aj sa díval z okna. Krajina je pustá, samá skala. Sem tam osamelý strom. Samé tunely a viadukty. A hory a doliny. Na severe bolo viac vegetácie, tu v strede je príroda nezaujímavá.
Príchod na Madrid Chamartin o 15.30 (+20). Niesol som veci do úschovy a opäť prechod cez prísne kontroly – röntgen a prehliadka. Raz sa im nepozdáva statív, inokedy zasa nabíjačky. Hlavne, že vždy musím vyhádzať celý obsah batohu. Nabudúce, keď zbadám policajta, preventívne všetko vyhádžem z batoha von.
MADRID – Pršalo, no i napriek tomu som chcel vidieť staré mesto a tak som kľučkoval pod korunami stromov a rímsami domov. Preto som chcel zbehať aspoň základ z pamätihodností , ale tie sú rozhádzané, tak to bol problém. Najviac času som strávil na ďalšej madridskej stanici Atocha. Je to budova v starom štýle prerobená na modernú pre vysokorýchlostné vlaky. V strede veľkej haly je veľká, priam botanická záhrada s celkom príjemným posedením. Spievajú tam vtáctvo a zurkoce voda. Ozaj veľmi príjemné prostredie. A dokonca ma nikto nezatkol, keď som vybral foťák a kameru. Prekvapivé, keď si predstavím tie bezpečnostné opatrenia. Pri nástupe na vlaky a výstupe z nich – stále kontrola.
Poznámka: Košeľu som si kupoval v Košiciach v „značkovom“ čínskom butiku. Predavač mi tvrdil, že je nepremokavá. Je, ale iba prvých desať sekúnd.
Kúpil som si lístok (ešte po príchode do Madridu) na vlak do La Corune. Je to Trenhotel, čiže vlakový hotel s minimom miest na sedenie. Dobre som urobil s kúpou ešte poobede, lebo večer bol vlak vypredaný. Tu sa to stáva často. Vlak má od troch do šiestich vozňov, aj tie diaľkové. Kto nezoženie lístok, má smolu a môže cestovať ďalším, ale to môže byť až na druhý deň. Odchod o 22.30 (včas). Vlak je „narvaný“ už z Madridu.