RAIL TOUR EUROPE 2006
2.časť
11. DEŇ 21.10.2006, sobota
Určite budem mať otlaky na zadku. Kŕče do nôh ma sprevádzali po celú cestu. Sedieť 10 hodín bez pohnutia a niet ani kam nohy natiahnuť. Ako v našich autobusoch. Ani opierky na ruky sa nedali zdvihnúť. Mal som nie najvhodnejšie a najtichšie miesto – pri dverách k WC. Celú noc tam bol „provoz“ ako na hlavnej ulici. Sedel som čelom oproti ostatným, takže som bol ako na javisku a všetci sa dívali. Hlavne jedno strašne škaredé dievča. Vždy na mňa čumelo, bál som sa tým smerom čo i len pozrieť. Postavu nemala zlú, ale tá tvár. Aj Fantozziho dcéra Mariangela je oproti tejto Miss World. Ju dať tak strážiť mak a vtáky zaručene spáchajú hromadnú samovraždu. J Najhoršie bolo, keď som zadriemal a prebudil sa pohľadom na ňu. To boli šoky.
ŽENY – Apropo, Španielky. Pôvodne som chcel písať, že sú veľmi škaredé. To ešte v Irune. Potom som to prehodnotil a upresniť, že iba zrelé ženy sú tu pekné, ale nakoniec vidím, že v každom veku sa nájde skvostná žena nádhernej tváre i postavy. Ale aj tak, skôr ženy svetlejšej pleti vyzerajú lepšie, ako tie tmavšie. No najkrajšie sú tie medzi 30 až 40. A tiež tie, ktoré si o sebe nemyslia, že sú jedinečné a krásne.
O 8.20 príchod La Coruna. Prší, tak sadám do regionálneho expresu do Viga. No sprievodca tvrdí, že je povinne miestenkový (Reserva Obligatore), a že len čo skontroluje vlak, vráti sa ku mne a poriešime môj prehrešok. Potom aj prišiel, ale iba žmurkol a mávol rukou a nechal to tak. Príchod do Viga o 10.52 (včas), ale ďalší vlak do Portugalska ide až o 19.32. Hold, je sobota, veľa toho nejde. Vonku vytrvalo prší, tak čakám na stanici. Keď sa dážď „vypršal“, šiel som na päť kilometrov vzdialenú autobusovú stanicu. Keď som tam prišiel, stál tam zmeškaný autobus do Lisabomu. Celý šťastný leziem dnu, ale šofér chcel lístok z pokladne. On mi ho vraj vydať nemôže. Tak som raketovým tempom letel na poschodie k pokladni, lenže tam mi lístok dať nemohla, lebo autobus tam už oficiálne nebol (aj keď bol), ale ak veľmi chcem, môže mi dať lístok na ďalší. Ako vysvitlo, ten nasledujúci ide až zajtra v túto hodinu. Tak sme všetci pokrčili plecami a ja som po jemnom mrholení mieril späť na vlakovú stanicu. Takže mám ešte 6 hodín do vlaku, ktoré pravdepodobne zase len presedím ...
AKO ĎALEJ. ĎALEJ? – Keď začalo obdobie dažďov, ešte vo Francúzsku v Bordeaux som si myslel, že to už ani nemá význam liezť ďalej. Pokašlievam, tečie mi z nosa, sprchy po staniciach nemajú, tak som vážne uvažoval, že sa otočím a najbližším vlakom sa vrátim domov. Aj napriek tomu, že som mal drahé lístky (príplatky) na vlaky, som jazdu veľakrát trávil na chodbe alebo WC, lebo mi bolo trápne vyrušovať cestujúcich neprestávajúcim kašľom a častým „plnením“ vreckoviek. Ale tá spanilá jazda v TGV ma tak ozdravila a povzniesla na duchu, že som sa rozhodol pokračovať podľa plánu. Teraz, keď pozerám, ako v kuse leje a vidím predpoveď na najbližšie dní v novinách, zase moje presvedčenie stráca na sile. Chodiť po mestách sa nedá, ak aj spravím nejaké fotky, tak sú tmavé, lebo ťažké mraky veľa svetla neprepustia. Na staniciach čakám dlhé hodiny (lepšie to už nebude), hotely sú drahé, ležadlá vo vlaku tiež. Celkovo by sa moja cesta značne predražila. A tak vysedávam po vlakoch, staniciach a čoraz častejšie i na polícii. Myslím, že to „vezmem“ skratkou. Ale Portugalsko chcem absolvovať. Každopádne.
Čas sa ťahal veľmi pomaly, keď som za chrbtom zrazu začul češtinu. Traja železničiari si robili výlet po Španielsku. Keďže ich vlak ide až tri hodiny po mojom, mali sme dosť času na pokec. Mali sme si čo povedať. Zrozumiteľná reč mi opäť raz dobre padla a čakanie ubehlo ani neviem ako. Nastupujem do vlaku do Portugalska. O 19.32 odchod z Viga pomalým vláčikom cez priesmyk na hraniciach. O 21.45 (Greenwichského času, t.j. -1 hod.) príchod do Porta na stanicu Campanha. Keďže počasie bolo pod psa a z tejto stanice dnes už nič nejde, šiel som teda hľadať hotel. Asi dvesto metrov od stanice som aj zohnal, ale majiteľ a recepčný v jednej osobe pýtal 35,- EUR. Tak som začal drzo zjednávať a trval na svojich dvadsiatich eurách, on však o tom nechcel ani počuť, ale nakoniec so slzami v očiach pýtal konečných 21,- EUR. Tie slzy boli iba divadielko, bol rád, že som zostal. Izba bola slušne zariadená s plnou výbavou (WC, sprcha, telka, telefón a posteľ, samozrejme). Po sprche som zaľahol a spal. Ako v bavlnke.
12.DEŇ 22.10.2006, nedeľa
Vstával som o 7.30 miestneho času. V kľude som pobalil veci a po chutnej káve som vyčkal na vhodnú pauzu v daždi, aby som prebehol na stanicu. Kúpil som miestenku a príplatok na Intercidáres. Tak tu volajú IC-čka. Lístok stál 4,- eurá. Urobil som pár záberov „mokrého“ Porta od stanice a nasadám do vlaku. Odchod o 9.10 (včas). Vo vlaku sa písať veľmi nedá, koľajniciam by sa menšia rekonštrukcia hodila.
PORTO – Je nádherné mesto, vraj krajšie ako Lisabon. Ťažko sa mi to hovorí, ale videl som len malý kúsok z vlaku, keď sme odchádzali z mesta. Našťastie šiel pomaly po jednom z piatich mostov cez rieku Douro, takže som videl dosť na to, aby som sa uistil, že sa tu raz určite vrátim.
Ako sledujem vo vlaku, Portugalci sú vlastne úplne obyčajní ľudia, ako my. Tu sa necítim ako cudzinec, je mi s nimi fajn. Škoda, že prší. A to moje telo sa stále viac poddáva bacilom, ku sprievodným javom chrípky sa pridala aj bolesť zubov. Aj preto som rád, že som spal v hoteli. Ďalšia noc vonku by mi rozhodne neprospela. Z vlaku vidím rozbúrený Atlantik. Portugalsko je lacná krajina, skoro ako u nás. Teda lacná...No určite je najlacnejšia zo všetkých mnou prejdených krajín pri tejto ceste.
ŽENY – No nie sú práve najkrajšie. A mladé už vôbec nie. Sú také ... nezrelé. Sem-tam sa nájde nejaká výnimka, ale zato ženy 40+ sú ozaj pekné. Nie všetky, ale je ich dosť. Fakt nádherné. Cestou na toaletu som zazrel neskutočne pekné dievča. Mala okolo 25 rokov. Podobala sa na moju bývalú personalistku. Hanblivo sklopila zrak, ale je vskutku krásna. To je tá výnimka, čo potvrdzuje pravidlo.
Lisabon – príchod pred 13. hodinou. Zistil som si vlaky (veľa možností nemám) a tak som sa rozhodol pre vlak do Madridu. Kvôli škaredému počasiu a neprestávajúcim dažďom sa na tratiach vyskytli prekážky. Podľa toho, čo som pochopil sú koľaje podmyté a vlaky sú nahradené autobusmi. Na informáciách som sa informoval, či mi ide niečo z Vila Real na juhu Portugalska do neďalekého španielskeho mesta Huelva, lebo vlaky oficiálne nie. Zamestnanec mi hovoril, že nie som prvý čo sa pýta, ale s určitosťou mi vie povedať, že nechodia žiadne autobusy. V lete 2 spoje denne, ale teraz nič. Iba ak by som šiel stopom. Keby bolo pekne, riskol by som to, ale stáť v daždi hodiny niekde pri ceste a dúfať, že niekto zastaví – to by už nebolo ono. Chorý som už aj tak. Zaujímavosťou tohto kraja je, že dve mestá , portugalské a španielske, sú od seba vzdialené len asi 50 kilometrov, ale vlakom to treba obchádzať takmer 16 hodín s prestupmi. Robí to necelých 900 kilometrov. Tak preto idem radšej do Madridu. Ak sa podarí, stihnem aj Barcelonu.
Nechal som si batoh v úschovni a pešo po miernom daždi šiel na hodinu cesty vzdialenú stanicu Cais . Odtiaľ ďalšiu hodinu osobákom do konečnej staničky Cascais. Pokračoval som niekoľko kilometrov pešo po mrholení na najzápadnejší výbežok v oceáne Cape Roca. Je tam jednoduchá terasa s kamenným múrikom. Tu je miesto, kam sa už suchou nohou v Európe na západ už ísť nedá. Zdržal som sa tu hodnú chvíľu a vychutnával hukot burácajúceho Atlantiku. Stál som na útese vo výške asi 60 metrov a vlny pri náraze špliechali vodu ešte povyše týchto skál. Prestalo pršať. Mal som „slávnostný obed“. Prestrel som si servítku na múrik (vietor mi ju vzal) a dal si chutnú šunku s ešte chutnejším miestnym pečivom (tapaka?). Urobil som pár záberov foťákom aj kamerou a urobil som si prechádzku po útesoch. Neskôr som sa prešiel v milionárskej, či skôr miliardárskej štvrti s vilami na brehu oceánu a po konfliktoch s bezpečnostnými službami (každý dom má svoju), keď som chcel fotiť, som sa vrátil do starého Cascais. Doprial som si romantickú prechádzku po pláži i starých uličkách mesta a predstavoval si, ako by to vyzeralo, keby som tu nebol sám.
Vlakom (chodia každých 20 minút) som sa vrátil do Lisabonu a pešo sa pomaly presúval na stanicu Santa Apolónia, keď tu zrazu počujem: „Jožku, Jožku“. Videl som utekať chlapa ku mne a mával rukami. Bolo mi divné, kto ma tu pozná, no i napriek tomu som sa obrátil čelom k nemu a podával mu ruku. On ma však obskočil a nastúpil do autobusu, ktorý stál na zastávke. Cez sklo na mňa divne zazeral a mával si pred čelom, či „som akože v poriadku.“ Potom mi došlo, že len chcel stihnúť autobus a slovo „jožku“ v portugalčine znamená niečo ako čakaj, stoj, vydrž ... Nezabudnuteľná skúsenosť.
Prišiel som na stanicu okolo ôsmej. Kúpil som si lístok do Madridu s číslom 001 za 6,- EUR. Vybral som batoh z úschovnej skrinky, a keďže bol ťažký, sadol som do vlaku. Sprievodca ma však poslal vonku s odôvodnením, že vlak je ešte zatvorený, že ma zavolá. Nezavolal. Tesne pred odchodom som sa usalašil na mieste. Nasedím sa dosť, takmer 11 hodín. Už druhý deň ma nikto nekontroloval, až mi je to divné. Žeby ticho pred búrkou? Odchod o 22.01 hod.
13.DEŇ 23.10.2006, pondelok
Na moje prekvapenie bol vlak opäť plný. Bol to zase Trenhotel, tentokrát však bolo na sedenie iba 24 miest. Veľmi som sa nevyspal, bolel ma zadok, veď s malými prestávkami na ňom sedím furt.
Príchod Madrid Chamartin o 9.10 (+30). Smerom na Barcelonu nemám nič. Možno by bolo niečo z Atochy, ale to by bolo drahé. Na AVE vlaky sa s FIPkou platí až do 60% z ceny lístka. Najbližšie šiel vlak do Zaragozy, čo mám po ceste, tak kupujem lístok. Bojkotujem voľné lavičky a radšej stojím. Odchod o 10.30, ale pre nejaký problém sa vraciame po chvíli späť. Po pár minútach už pokračujeme, takže som kľudnejší.
KAPSY – Na ľadvinke – brušnej a pomerne veľkej kapse mám ulomený zub na spone, musím byť preto veľmi opatrný. Inak si ju nedávam dole nikdy, iba keď dávam batoh do úschovne alebo na „vecku“. V nočných vlakoch ma viackrát zachránila pred trapasom – ako to nazvať – aha, teda pred trapasom, keď zaspávam sám, ale „vstávame dvaja“. Je dosť veľká na to, aby dostatočne maskovala neduhy. Mám v nej poznámkový zošit, mapy, bedekre, dezodorant, mobil, žuvačky a niekedy aj foťák. V náprsnej menšej kapse mám lístky, časť peňazí, pas, občiansky, poistenie, kreditku a pero. Tú si nesnímam nikdy, iba v sprche, a raz nedopatrením aj vo vlaku ICE, keď som ho riadil. Spadla mi pod sedadlo. Keby som to zistil o minútu neskôr, vlak by odišiel a našla by ju zrejme až upratovacia služba vo Frankfurte, kam mal vlak namierené. Ja by som zostal bez peňazí a dokladov v Amsterdame a určite trhal si vlasy.
Sedenie je utrpenie, ale striedaním polôh mi to ide lepšie (a nielen vo vlaku).
Príchod do Zaragozy o 14.15 (+15), zistil som, že mám vlak do Barcelony. Kúpil som si teda lístok. Náš vlak vraj bude meškať 30 minút, nikto nepovie prečo. Využívam čas a prechádzam sa po novovybudovanej zaragozskej stanici. Je nová, účelová, ale absolútne nezáživná. Bunker. Kúpil som občerstvenie v bistre a čakal. Ešteže som si všimol, že ku vlaku sa opäť ide cez prísne kontroly. Röntgen a predkontrola lístkov. Jeden rad som si vystál pred pokladnicou, druhý v bistre a teraz pred kontrolou. Ak by šiel vlak načas, určite ho nestihnem. Ochranku nezaujíma, že sa ponáhľam. Hoc by som mal aj lístok za milión, keď oni nechcú, tak mi nič nepomôže. Pritom sa na vybaľované veci ani nepozreli. Hlásili, že vlak vchádza, na perón som dobehol len tak-tak, na P.CH. No potom to zase tak strašné nebolo, vlak totiž opäť z „utajených“ dôvodov došiel až 20 minút po hlásení príchodu.
Odchod o 15.35 (+50) vlakom Talgo 530. Celý čas mi neskutočne tieklo z nosa. Aspoň že mám hygienické vreckovky, ktoré som pôvodne bral na iné účely (WC). Príchod do Barcelony o 20.00 (+50). Je teplo 25´C, ale prší. Nemá zmysel moknúť a hotely sú tu drahé, uvažujem o presune bližšie k francúzskej hranici. Keby sme meškali o 10 minút menej, stíhal by som vlak do Francúzska, takto musím znova kombinovať. Na tabuli je uvedený vlak do Girony, ale ako som zistil, pokračoval až do Figueres. A to je ešte bližšie na východ. Príchod o 22.15. Ochrankár Securidad ma hneď po výstupe vyzval , že tu zostať nemôžem a ukázal cestu k neďalekému hostelu. Skúsil som šťastie. Bol síce lacný, ale beznádejne plný. Utekal som späť na stanicu . Spomenul som si, že o 22.45 ide „nočák“ do Paríža. Pokladník na stanici bol po predložení voľného lístka zjavne pobavený a odmietol mi dať miestenku (vlak bol povinne miestenkový). Do príchodu vlaku, i po jeho odchode sa na mne zabávali, čo mi vôbec nepadlo dobre. Udrieť pokladníka alebo ochrankára by asi nebolo rozumné riešenie. Skúsil som to aj u sprievodcu, ale bez miestenky ma nevzal. Ešte raz som to skúsil u toho podareného ochrankára, veď prenocovanie vonku by mi nevadilo, bolo príjemne teplo. Tentokrát sa so mnou už nemaznal a vyhodil ma. Tak som hľadal hotel. Zostať pred stanicou som nechcel, miestne už individuá začalo zaujímať, čo mám v tej kapse na hrudi. Hotel za prijateľnú cenu som našiel pred polnocou, ale riadne som sa nachodil. Všade stál nocľah 50,- EUR a viac, ja som si splašil izbu za 28,- a celkom slušne vybavenú. Veľa som toho nenaspal, lebo som líhal po polnoci a vstával pred piatou. S plným nosom a neustálym kašľaním sa usnúť nedá.
14.DEŇ 24.10.2006, utorok
Vstávalo sa mi ťažko, vážne som uvažoval že zostávam a „pohoviem“ si na lôžku aspoň do desiatej. Bol to najslušnejšie vybavený hotel, v akom som doteraz vo svojom živote bol. Ozaj slušné za tú cenu. Premohol som sa a pod tlakom času som rýchlo nahádzal veci do batoha a „švihal“ na stanicu. Ten nešťastník z večera tam ešte bol a pobavene sa ma pýtal, aká bola noc. Podráždene som mu povedal, že báječná, že si dobre robí svoju prácu a drzo mu zatlieskal. To som nemal robiť. Zrejme si myslel, že mi musí pripomenúť svoje právomoci, tak mi kázal všetko z batoha vyložiť. Päť minút pred odchodom vlaku! Nakoniec som ho stihol, ale nebolo mi všetko jedno. Pohodlne som sa usadil a snažil sa rýchlo zabudnúť na ten incident. Odchádzame o 6.09(včas).
Dobre som urobil, že som šiel večer do Figueres. Stíham tým pádom prvý vlak, ktorý ide iba odtiaľ. Prvým vlakom z Barcelony by som nestíhal prípoj a ďalší ide do Marseille až poobede. Príchod do Cerbere o 6.40. Je to pohraničná stanica so Španielskom už na francúzskom území. Našiel som si dobré miesto v rýchliku v kľude sa najedol. Odchod o 7.15 (včas).
Spočiatku som si poležiačky podriemal, ale potom sa miesta zaplnili.
Príchod Marseille o 11.35 (-3 minúty!). Je tu strašne horúco, tipujem minimálne 35´C. Neskutočná páľava. Aj keď som si ráno vzal krátke tričko a sandále na bosú nohu, ani náhodou mi to nepomohlo. Zakrátko som bol upotený úplne všade. S batohom som si urobil krátky okruh mestom, naobedoval som sa na lavičke pred stanicou a zisťoval spojenia ďalej. Plánoval som ísť do Monaca, nemal by som sa však ako vrátiť. To by znamenalo ďalšiu noc v hoteli a to som nechcel. Vlaky predsa už nechodia tak často, ako v lete. Zaujímavé, že naše vlakové vyhľadávače o tom „nevedia“. Našiel som si rýchlik na sever. Mal odísť o 12.59. ale mešká 25 minút (nikto nevie prečo). Čakajú ma ďalšie 4 hodiny posediačky, aj keď vo francúzskych vlakoch je to o inom. Tu ma zadok nebolí, sedadlá sú pohodlné ako sedačka v obývačke. Sú anatomicky tvarované a príjemne mäkké, opierka v strede sa dá zodvihnúť, takže super. Aj po niekoľkohodinovej jazde nemám bolesti ani kŕče v nohách, proste pohodička. Prvá trieda v druhej.
Čas si krátim čítaním cestovných poriadkov pre konkrétne trate, ktoré zdarma dostanete v hociktorej stanici. A je tu toho dosť. Mrzí ma, že som nevzal pečiatku do zbierky (Marseille), keby som bol vedel, že pomeškáme, tak si rad vďačne vystojím.
Príchod do Lyonu o 16.38 (+8). Prešiel som sa po stanici, urobil pár záberov v meste v okolí stanice a vyčkal na prípojný vlak.
LYON – Moderné a drahé mesto, podľa môjho merítka fľaša kokakoly pollitrovej stojí 3,50 EUR, inde maximálne 2,-. Okolité budovy dávajú tiež najavo, že je to mesto veľkých peňazí, takže nie pre mňa.
O 17.20 odchádzam zrýchleným vlakom, ktorý bol do prasknutia plný ľuďmi vracajúcimi sa z práce. Sedel som medzi batožinou. 19.10 príchod do Ženevy. Teplotný rozdiel je citeľný, je tu prízemný mráz. Poobzeral som sa po stanici a potom som sa prešiel večerným mestom. Už som tu bol, bolo to však cez deň a noc má predsa len svoje čaro. Na nábreží Lac Leman , čiže ženevského jazera je ozaj príjemné posedenie i prechádzky. Chodia tu rodiny i jednotlivci na pikniky, aj teraz večer je ich tu dosť. Tak som si piknik urobil aj ja. Ešte som nedojedol, a už pri mojej lavičke čakal vyhladovaný potkan na zbytky. Len čo niečo do koša ľudia zahodia, momentálne sú tam aj potkany. Pomalým tempom som sa presunul na stanicu a konečne si zložil batoh. Pri jazere som ho musel mať na pleciach, lebo sa ho chystali “preskúmať“ tie spomínané chlpaté zvieratká.
ŽENEVA – Je nádherné mesto, hlavne v okolí jazera. Ceny sú závratne vysoké, pre porovnanie pollitrovka koly stojí v automate najmenej 4,- eurá. Maličký sendvič stojí 6, a ja by som na jedno posedenie zjedol takých aj päť. Ale to celkový dojem nepokazí.
O 21.45 posledným vlakom odchádzam do Zürichu. Mohol som noc stráviť aj v Ženeve pri jazere, ale to by ju som musel celú pretancovať, aby mi nebola zima. A čakal by som dlho, lebo prvý vlak odchádza až o šiestej. Nechcem už nocovať v hoteli, tu neprší a až na zimu je vonku celkom príjemne. A tak v Zürichu, ak sa bude dať, ostanem na stanici, a ak nie, tak pôjdem k jazeru tam. A aspoň sa povozím a vo vlaku sa dá tiež podriemať.
15.DEŇ 25.10.2006, streda
Príchod Zürich o jednej hodine ráno. Je tu neskutočná zima, zježili sa mi všetky a jeden chlp. Hneď ma prešla prechádzka i noc pri jazere. Chvíľu som sa motal po opustenej a chladnej stanici a zisťoval si prvý vlak do Bernu. Zrazu v tom bezpečnostná služba mi zozadu poklepala po pleci. Čakal som scenár ako na iných staniciach býva pravidlom, ale na moje veľké prekvapenie sa nekonal. Naopak, len čo som im povedal, kto som a kam idem, okamžite zareagovali, že nebudem predsa mrznúť na ulici. Nech ich teda nasledujem. Otvorili mi neveľkú klimatizovanú nočnú čakáreň a prosili, nech neotváram bezdomovcom. Popriali dobrú noc a šli „loviť“ ďalších cestujúcich. Dvere sa dali otvoriť iba zvnútra, zvonku ich otvárali oni kľúčom. Mal som prístup aj k slušne vybavenej priestrannej toalete. Bolo tam príjemných 20 stupňov. Nakoniec sme tam skončili traja. Dalo sa ľahnúť na lavičky. Aj som ležal, ale od samej radosti a prekvapenia som nevedel zaspať. Vstávam o 5.45 a o šiestej odchádzam ICčkom do Bernu. Tak sa veziem.
7.04 príchod Bern. Bola ešte tma, tak som sa prešiel mestom a vyčkal na brieždenie. Stihol som sa najesť. Keď už bolo dostatok svetla, tak som spravil niekoľko fotiek a vrátil sa okľukou na stanicu. Batoh je totiž už tak ťažký, že keď ho nosím dlhšie, tŕpnu mi prsty na rukách, tak ma tlačia popruhy. To nie je dobré znamenie. Nikde do úschovne mi ho vziať nechcú, lebo je veľký a ťažký a oni nevládzu, tak som ho dával do skriniek. Bolo však umením nájsť voľnú dostatočne veľkú skrinku, do ktorej by sa vošiel. A stála aj 4,- eurá. Poobzeral som stanicu a dal si otlačiť pečiatku.
O 8.33 odchod späť smer Zürich. Šiel som sa prejsť smerom k jazeru, ale dnes je batoh fakt akosi ťažší. Už mi je to jasné. Mám naviac fľašu minerálky a fľašu koly. Idem späť, lebo už nevládzem a ťažko sa mi dýcha. Tak som si to rozmyslel a k jazeru došiel. Nedalo mi to. Batoh som zložil a urobil si malú prechádzku. Potom som sa ponáhľal na stanicu na vlak. Zisťoval som si spojenia v infocentre, najlepšie je ísť cez Blavu ako cez Budapešť, ale mám IC natesno vo Viedni a bude problém kúpiť miestenku. Ak by som plánovaný vlak nestíhal, tak by som to mal zajedno, či rýchlikom po Slovensku alebo cez Maďarsko.
Odchádzali sme o 11.37 vo vlaku do Churu. Tu sme došli o 12.52, samozrejme včas. Hneď som mal vlak na prestup smer St.Moritz, tak som nastúpil a kameroval.
Trať Chur – Tirano je jedna z najzložitejších stavieb na svete. Po ceste som snímal ostré oblúky, mosty, tunely a viadukty. A tiež prenádhernú krajinu. S dvoma prestupmi som sa dostal na najvyššiu stanicu tejto trate Ospizio Bernina. Leží vo výške 2256 metrov na úbočí štítu Bernina, ktorý je vysoká 4096 metrov. Je tu neskutočne nádherne, priamo pod stanicou je tyrkysovomodré jazero, do ktorého steká voda z topiaceho sa snehu. Naozaj, hore je ešte vlaňajší sneh. Tu môže byť okolo 5´C, aj keď svieti slnko, je chladno. Mám väčšiu pauzu. lebo vlak naspäť mi ide o vyše hodinu. Urobil som nejaké video aj foto a pokecal si s výpravcom. Končil a šiel tým istým vlakom, čo ja. Na rozlúčku som mu dal pero a kľúčenku ŽSR aj vlajku s erbom Ruskova, on mi na oplátku daroval prívesok Rhétskych dráh.
O 17.16 odchádza osobáčik do Pontresiny, potom prestup a v Samedane opäť prestup na vlak do Churu. Prišli sme o 20.03 (včas). O 20.13 odchádzame do Zürichu, odkiaľ mám zasa vlak do Viedne. Absolvoval som očistnú kúru a hľadal miesto vo vlaku. Kým som bol sám, dal som si veci v batohu do poriadku. O 22.40 odchod (včas). Osamelý, ale pohodlne rozložený na mäkkých sedadlách som cestoval asi dve hodiny. V rakúsku pristúpila objemná Rumunka s ešte objemnejšou batožinou, takže jej bolo kupé pritesné. Aj jej to trvalo, kým sa konečne uložila. Mohli sme spať každý na svojej strane, lenže ona chcela spojiť prostredné sedadlá. Pri dverách i pri okne je jej vraj chladno. Tým sa moje pohodlné driemanie skončilo. V Salzburgu pristúpila ďalšia (ale už fakt pohľadná) kočka a šla až do Viedne, neskôr som ju však videl aj vo vlaku do Blavy. To sa dalo čakať. Keď je pekná, musí byť teda Slovenka. A ja somár som s ňou celý čas hovoril nemecky. O tom, odkiaľ sme, reč nebola.
16.DEŇ 26.10.2006, štvrtok
Príchod do Viedne o 8.03 (včas). Odbehol som pre pečiatku a hľadám si miesto v IC, ktoré je maximálne plné. Odchod o 8.18 IC Tatran do Bratislavy a Košíc. Nemám miestenku a z Blavy je tento vlak povinne miestenkový. Nakoniec som si ju stihol zakúpiť v Petržalke, kde sme mali desaťminútový pobyt. Petržalka príchod 9.30, odchod 9.40. Na bratislavskú hlavnú stanicu sme došli o 9.58. Stíhal som kúpiť čítanie na cestu a naraňajkoval som sa.
Odchádzame o 10.20. Jedna precitlivelá pani žijúca i pracujúca vo Viedni stále spoludebatujúcej kolegyni nenápadne naznačovala nesúhlas s mojou „arómou“, aj keď s určitosťou viem, že to nebolo také zlé. Zrejme si to iba namýšľala (batoh rovná sa smradľavý vandrák), lebo ostatní nič necítili. Priznala, že neznáša tulákov, vandrákov a ktovie koho ešte. Tiež jej čosi vadilo aj na mojom oblečení, čo ďalší cestujúci už fakt nechápali.
Keď otravovala sprievodcu s otázkami, na ktoré som vedel odpovedať presnejšie ako on, tak som jej to dal najavo. Uzemnil som ju zámerom mojej cesty, jazykovou znalosťou a tiež všeobecným rozhľadom. Potom už necítila žiaden smrad, mali sme rozsiahlu debatu a dokonca som jej v Kysaku pomáhal s kufrom z vlaku. Príchod do Košíc o 16.10 (+25). Kúpil som noviny a pitie a nasadol na vlak domov, kde som stretol veľa priateľov a známych. Bez prestania sme rozprávali až do Ruskova, kam sme došli o 17.13 (+5). Manželku môj skorší príchod zjavne zaskočil, ale bola rada, že som už doma.
Počiatočný stav: Konečný stav:
financie 720,- EUR 350,- EUR
váha moja 118,3 kg 112,8 kg
váha batoh 31 kg s proviantom 30,7 kg
váha malý batoh 3 kg 5 kg
váha ľadvinka 1.5 kg 2 kg
váha náprsná taška 0.5 kg 0,5 kg
výška batoh 120 cm 125 cm
- / / - s vlajkou SR 150 cm vlajka zlomená -