Slovinsko - Chorvátsko 2013

FOTOREPORTÁŽ TU

Na cestu do Bratislavy som si vybral ten najnevhodnejší deň v týždni. Nedeľu večer. Nočný vlak je vypredaný do posledného miestečka. Našťastie, ja som si svoje lôžko zadovážil s týždňovým predstihom. Skoré pondelkové ráno ešte masívne presuny ľudí nenaznačovalo, no Viedeň ukázala dopravný chaos naplno. Stanica Meidling je úplne na prasknutie, môj vlak vyčkávam radšej na peróne. Za tú hodinu sa tu vystriedalo viacero vlakov. Očakával som nápor, no miestenku som nemal. Len tak z nudy som si odkrokoval dĺžku vlaku od miesta, kde zvyčajne zastavuje rušeň. Pomýlil som sa len o meter, takže po pristavení toho nášho som mal dvere na dosah. Miesta som si mohol vyberať, tí za mnou už nie. Množstvo ľudí, ktoré som odhadol tak na 10 vozňov sa muselo vpratať do vozňov piatich. Ak teda nerátam prvú triedu a reštaurák.

Spočiatku je cesta nudná, no pred Semmeringom je to už „iné kafe“. Vlak prechádza vari najkrajšou rakúskou traťou plnou technických a stavebných unikátov. Obyčajný cestujúci sa pohľadom z okna iba kochá, no železničný fajnšmeker chytá orgazmy. Dokázal by som sa tadeto voziť denne a nikdy nemať dosť.

Zaujali ma hrady na skalách v blízkosti mesta Villach.

Masívna oblačnosť zahaľovala krajinu už pri mojom prekročení slovinských hraníc. V horskom mestečku Jesenice mám hodinu na prestup. Dnes som už sedel dosť, rád by som si narýchlo pozrel nejaké mestské zaujímavosti. No nebolo čo obdivovať. Iba ak budovu starého gymnázia a fešné študetky opúšťajúce jeho bránu. :-)

Krátku cestu regionálnym vláčikom som zakončil v najdôležitejšom bode mojej cesty. Jazero Bled.

BLED

Čarokrásne miesto v lone Slovinskej prírody. Na úpätí hory Triglav láka turistov jazero Bled. Za normálnych (rozumej slnečných) okolností by bola jeho hladina tyrkysovo modrá od horských potokov, ktoré ho napájajú. Teraz však bola sivá, akoby pritlačená pod ťažkými mrakmi. Aspoň že nepršalo. Na malom ostrovčeku upúta pozornosť kostolík, ku ktorému vás dopraví množstvo drevených lodiek. Nad jazerom sa týči starý hrad. Romantické prostredie.

Ešteže si polarizačný filter na mojom fotoaparáte vie poradiť s depresívnou sivou a dodať fotkám aspoň náznak farby.

Prechádzal som sa po brehu a vychutnával pohodu, kľud a romantiku. Stretával som páriky rôznych vekových kategórií, ktoré si pobyt ukážkovo užívali.

Dažďové prehánky možno celkový dojem nekazili, no môj návrat na stanicu áno. Bol som od nej už dosť vzdialený, ani dáždnik by mi pri takých zrážkach nebol veľmi užitočný. Oveľa rozumnejšie bolo vyhľadať stanicu autobusovú, tá bola o dosť bližšie. Bol som takmer v centre mesta Bled. Nábrežnú promenádu som si nemal čas vychutnať, už som bol blízko.

Na autobusovej stanici ma oslovil taxikár, že sa vracia do Ľubľany. Ak mu dám 7 €, odvezie ma. Toľko stojí aj autobus, tak som neváhal.  Celú cestu poprchávalo. Vodič mal potrebu vyrozprávať mi čo najviac o Slovinsku, o ľuďoch, o ich náture. Ukazoval mi aké ďalšie zaujímavé miesta môžem vidieť, či už jaskyne alebo mestá. Rád ma tam zavezie. Cifry prepravného súkal jedna radosť. Spočiatku sme komunikovali slovinsko – slovensky, no na moje prekvapenie nám to išlo lepšie v angličtine. Viezol ma po diaľnici, v Ľubľane sme boli už za pol hodiny. Autobusom (i vlakom) by to trvalo 3x dlhšie.

ĽUBĽANA

I tu boli dažďové prehánky. Prískokmi som sa presúval medzi najzaujímavejšími pamiatkami. Aby som bol úprimný, tak veľa ich tu zasa nie je. Hrad som bol kvôli počasiu nútený vynechať. Ľubľanu už dobré poznám. Bol som tu i pred niekoľkými rokmi. Tú prechádzku mestom som spojil s hľadaním ubytovania. Mal som z netu vytypovaných zopár adries pre prípad núdze, nakoniec mi vyšiel ten, s ktorým som rátal najviac. Za smiešnych 16 € som mal sólo izbu. Na slovinské pomery dobrá cena. Síce skromné podmienky, ale aj hostel by ma vyšiel viac, a tam by nás bolo na izbe minimálne 6 ľudí.

Už o ôsmej večer som bol osprchovaný. Koketoval som s myšlienkou nafotiť nočné mesto, ale kvapky bubnujúce na okenné sklo ma od môjho zámeru odradili. Tak som si čítal.

Vstávať o piatej ráno mi nerobilo žiaden problém. Prázdnym mestom som sa presunul na stanicu a objednal si kávu v bistre. Vyslúžilej barmanke v záverečnej fáze stredného veku som sa očividne páčil. Snažila sa so mnou za každú cenu komunikovať, ani mierna jazyková bariéra ju neodradila. Celý čas sa koketne sa usmievala a priebežne sledovala, či aj ja ju pozorujem. Poobede tam už našťastie nebola. Vystriedalo ju mladé dievča, ktoré sa voči mne správalo presne naopak :-)

Vlaky sú v Slovinsku na dobrej úrovni. Investovali hlavne do regionálnej dopravy, vozidlá sú nové, moderné. Diaľkové vlaky sú asi tak na úrovni našich. Ťahajú ich však nové, výkonné a veľmi elegantné rušne – Taurusy. I nákladná doprava je na tom podobne.

Staré rušne tu takmer nevidieť. Iba ak tak ako zálohu v uzlových staniciach. Pre prípad núdze. Regionálne cesty sú na dobrej úrovni, diaľničná sieť je „vymakaná“. Ku všetkým zaujímavým miestam i mestám Slovinska sa dostanete po kvalitných komunikáciách  a sú dobre značené. Máme čo doháňať.

Z Ľubľany sme odišli o 5.55. Cestu nám osvetľujú blesky búrky, s ktorou máme (ako sa zdá) spoločný smer. V stanici Postojna som len zúfalo pozeral z okna vlaku. Nevystúpil som. Moja cesta bude o deň kratšia.

Chvíľu som sa zasníval, ako by dnešný deň vyzeral, ak by bolo slnečno. Plánoval som ho tu stráviť celý. Možno ani nie tak kvôli tunajšej, vari najznámejšej slovinskej jaskyni Postojnska Jama, viac som túžil vidieť inú zaujímavosť. Hrad Predjama je krásna pevnosť vsadená pred mohutné horské bralo a menšiu jaskyňu zároveň. Toto miesto pôsobí až depresívne nádherne, i keď svieti slnko na modrej oblohe. Lenže dnes leje a ja nemám na žiadne depresie náladu :-)

V Divači prestupujeme na náhradnú autobusovú dopravu. I tá krátka chvíľa stačila na to, aby ma búrka riadne „pokropila“. Chvíľu som zapochyboval, či má zmysel pokračovať ďalej. Vďaka tabletu a wifi som si zistil, že prší všade široko – ďaleko. Vo všetkých cieľoch mojej cesty je daždivo. Dnešok mi priať jednoducho nebude. Tak sa povozím, snáď vyschnem a aspoň spoza okna budem pozorovať krásy prírody, ktorých má táto krajina nespočetne veľa. Pokračujem teda na slovinskú riviéru. Autobus si to skrátil po diaľnici, do Koperu sme dorazili s polhodinovým náskokom. Za iných okolností by ma to potešilo, no dnešný dážď neustával. Bol sprevádzaným silným nárazovým vetrom od mora, miestni ho volajú Jugo. Keď si predstavím, že ešte pred týždňom sa tu kúpali dovolenkári...

Piran som tiež vyškrtol zo svojho plánu. Je to nádherné mesto postavené Benátčanmi, ale pri dnešnom „ženení čertov“ ho vidieť netúžim. Dostať sa tam nie je problém, spojenia sú časté, ale šofér autobusu prichádzajúceho odtiaľ potvrdil, že i tam je takto nevľúdne. Nechám si ho na neskôr. Na slnečné leto.

Jedinou ochranou pred nepriazňou počasia je staničná budova. Cez jej sklenené steny môžem pozorovať silu jadranského vyčíňania. Vrátim sa do Ľubľany.

Kvôli výlukám sme výrazne meškali. V Divači pristúpili dvaja Češi, tiežturisti. Na nohách obuté žabky cez ponožky, neskutočne zapáchali a zvuky, ktoré vydávali pri jedení, výrazne prehlušovali zvuk idúceho vlaku. Ako inak, občerstvovali sa paštétami a inými produktami z vlastných zásob. Len aby nedajbože neminuli nejaké euro v hostiteľskej krajine...

Je poobedie. Prestáva pršať. Z vlaku sledujem výsledky rannej prietrže. Zaplavené polia, rozvodnené rieky a bezradne postávajúci ľudia, ktorí si tú skazu obzerajú zblízka. Na juhu je už náznak trhajúcej sa oblačnosti. Podľa predpovedí ide iba o prechodný jav. Čierne mraky dominujú.

Do Ľubľany sme dorazili s vyše hodinovým meškaním. Nebo je súvisle zatiahnuté ťažkou šeďou. Pred odchodovou tabuľou som kalkuloval, ako ďalej. Z tej ponuky sa mi najviac pozdával Záhreb. Tak či tak som ho mal po ceste, vďaka počasiu idem o niečo skôr.

Do odchodu vlaku som mal asi hodinku čas, vyhľadal som najbližšiu predajňu siete Mercator. Doplniť zásoby. Nie však jedla. Ponúkajú výborný sladový nápoj – Malt. Včera som okúsil jablkový a bol úžasný. Vzal som ďalšie tri. Pre istotu aj z iných druhov, ktovie, či ich budú mať aj v Chorvátsku. Teraz však musím, ja somár, ťahať ťažkú batožinu. :-)

S jedlom problém nemám. Ponuka i ceny sú podobné tým u nás. To len tí dvaja Češi mali zrejme iný názor. Vždy sa snažím podporiť domáci trh tej – ktorej krajiny a ak je to možné, ochutnám miestnu špecialitu. No občas si to znudená obsluha „pokašle“, ako v tomto prípade. Vyhral susedný McDonald´s.

Slovinské ženy sú krásne. Aj keď skôr tie mladšie, ktoré nepatria do môjho kruhu záujmu. :-)  I zrelé ženy majú niečo do seba, boli čímsi výnimočné, očarujúce. Nielen tvárou. Neboli obézne, ani vychrtlé. Také akurát. Zatiaľ som objektívny, z domu som len krátko. Abstinenčné príznaky sa ešte neprejavili. :-) Len mi vadí, že všetky fajčia.

Obdivujem krajinu za oknom. Slovinsko má všetko. Hory o niečo vyššie, ako tie naše. I mora majú viac :-)  Síce len nejakých 40 kilometrov, ale koľko ho máme my? A momentálne majú aj rozvodnené rieky. Trochu ma mrzelo, že som si to zase naplánoval do nepohody. Ale čo už, i toto patrí k cestovaniu.

To chladné počasie bolo predsa len v niečom dobré. Zima totiž robí so ženským telom veci, ktoré nevedia ovplyvniť. Bradavky. Viem, že im je to nepríjemné, no ja to vnímam úplne opačne. Ten istý chlad, ktorý tie ženy a dievčatá trápil, mňa hrial.

V kupé som sedel s Japoncom. Mal viac čínske rysy ako japonské, no až naša konverzácia potvrdila jeho pôvod. Hovoril anglicky plynule, no ja som sa zadrhával, veľa vecí som na prvýkrát nepochopil. Asi mu to už liezlo na nervy, krivdilo sa mu, miestami som mal až pocit, že je urazený. Že nehovorím anglicky tak dobre, ako on. Ja som skladal vety zo svojej biednej slovnej zásoby tak, aby dávali zmyslel. V Japonsku je samozrejme, že sa okrem materinskej učia dôkladne aj jeden svetový jazyk. Najčastejšie anglinu. Tu som sa naoko urazil aj ja. Angličtina nie je ani mojou rodnou rečou. Tvrdil som mu, že na Slovensku je zase samozrejmosťou, ak hovoríme jazykom susedných štátov plus nejakým svetovým jazykom. Že ovládam ako-tak anličtinu, nemčinu, ruštinu... Pýtal som sa ho, či vie rusky, keďže Rusko je susedom Japonska. Ukľudnil sa. Úplne som ho dorazil rozlúčkou v japončine Sayonara – dovidenia. :-)

ZÁHREB

Prechádzam sa ulicami Záhrebu. Chorvátky vo veku 40 až 60 rokov sa na mňa podozrivo usmievajú. Nič mi odnikiaľ netrčí, rázporok mám zapnutý... Asi sa im páčim. No to o nich ja povedať nemôžem. Až na pár zaujímavých žien nic-moc. Ja viem, že mnoho slovenských chlapov by sa kvôli Chorvátkam išlo umlátiť, no na mňa zrejme pôsobia inak. Asi som divný.

Už to vyzeralo, že dnes žiadnu fotku neurobím, no počasie v Záhrebe zachránilo moju fotografickú česť. Ak vôbec také niečo existuje.

To celodenné sedenie vo vlakoch moja „riť“ prestávala znášať. Takmer päťhodinové poflakovanie sa ulicami chorvátskej metropoly prišlo vhod. Až na stanici pri odraze v skle som zistil pravdepodobný dôvod tých ženských úsmevov. Skladací dáždnik som mal zvesený na fotobrašni a tú zase  prevesenú krížom cez hruď. Tmavé tričko, čierne kapsáčové nohavice. S rukami za chrbtom pri pomalej chôdzi som vyzeral ako policajt na pochôdzke. Dáždnik pripomínal obušok. :-)

Dôležité je, že sa usmievali. Turista, či policajt... V tomto prípade absolútne irelevantné.

Zaujímavosťou záhrebskej stanice je neveľká kaplnka na prvom nástupisku. Som svedkom dookola sa opakujúceho rituálu. Cestujúci si kúpi lístok, ide sa pomodliť a následne uteká na vlak. Je jedno, či ide o ženu alebo muža. Len sa mi nepodarilo odhaliť, či je za tým tak hlboká viera alebo stav chorvátskych koľajníc... :-)

Lôžkový vozeň je plný na prasknutie. Vŕta mi hlavou, z akého dôvodu mi (inak sympatická) pokladníčka nevedela predať lôžkový lístok naspäť. Miesto vraj je, ale predať mi ho (z mne neznámej príčiny) nemohla. S miestenkou by nebol žiaden problém. Pýtal som sa na to stewarda. Povedal nech si z toho nič nerobím, on mi miesto zabezpečí aj keby bol vozeň vypredaný. Radšej ani nechcem vedieť kde. Neskôr som zistil, že jedno kupé nie je číslované. Miesta sa tu zrejme nedajú kúpiť, steward ich predáva sám formou „last minute“. Vraj sa určite dohodneme. Trením prstov naznačil, že všetko sa dá, len treba mať peniaze.

Trať na juhu krajiny je v úbohom stave. Oblúky ostré, trať rozbitá. Mal som lôžko priamo nad podvozkom, miestami som mal pocit, že necestujem vo vlaku, ale v práčke. Cítil som každú nerovnosť.

SPLIT

Prvé, čo som po vystúpení urobil, je druhý pokus o kúpu lístka. Nie žeby som stewardovi neveril, to miesto mi koniec-koncov sľúbil, ale cena v takýchto núdzových stavoch letí do neúmerných výšin. A chcel som mať istotu. Mali iba posledné lôžko prvej triedy. Bral som, tých pár eur naviac ma nepoloží. Rozhodlo aj jeho umiestnenie v strede vozňa, kde sú nedokonalosti trate oveľa lepšie znesiteľné.

Tráviť celý deň len v Splite by bolo na moje potreby dosť nudné. Po chutnom sendviči s pršutom a miniatúrnej káve idem vlakom do Šibenika. Autobusy sú síce rýchlejšie a jazdia častejšie, ja som dal predsa len prednosť klasike. Vlak je pohodlný a čistý. Aj na toaletách. A ponúkal ešte jednu možnosť – fotografovať cez stiahnuté okno. Vlak vystúpal do hôr, kde sa odkryla panoráma splitského zálivu.

Dnes mi počasie vynahradilo predchádzajúce nevábivé dni. Obloha jasná, nikde ani mráčika. Teplota na kúpanie síce nie je, ale na poznávanie je ako vyšitá. Tým vlakom som sa dostal len po Perkovič. Zase sú výluky, vlak bol v tomto úseku nahradený autobusom. Sprievodcom je pán, ktorý až nápadne pripomína môjho dobrého suseda. Výškou, výzorom i spôsobmi. A tiež sa volá Miki. :-)  Fotiť sa nechcel.

ŠIBENIK

Toto mesto som si vybral na základe odporúčaní. Leží severne, do dvoch hodín jazdy od Splitu. Centrum nie je veľké. Flákam sa ním hore-dole, stretávam množstvo Slovákov. Nedával som sa s nimi do reči, no tričko s erbom Ruskova a slovenskými nápismi odhalilo môj pôvod.

Malé a staré rybárske mestečko má príjemnú morskú promenádu. Priam vyzýva na romantické prechádzky vo dvojici. Trochu mi bolo ľúto, že pevnosť nad mestom je kvôli rekonštrukcii zatvorená, ponúkala by nádherné panoramatické výhľady na celé letovisko.

TROGIR

Do očí mi udrel ešte doma pri príprave na cestu. Sľúbil som si, že ak mi zostane čas, zastavím sa.  Ten čas som si našiel. Autobusy sem jazdia každú hodinu. Nie sú lacné, ale výhľady z okna, aké sa naskytli v blízkosti Primoštenu, vyrážali dych. Začínam ľutovať, že som tu nevystúpil. I preto som veľké nádeje vkladal práve do Trogiru. Ten moje očakávania nesklamal. I tu je zjavný vplyv Benátčanov. Nádherné letovisko. Na stránke TripAdvisor zaškrtnem – „Odporúčam navštíviť“. I ja sa sem dúfam vrátim. Ale už nie sám. Toto mesto je priam nastavené pre romanticky založené dvojice.

Obchádzal som marínu z oboch strán, sledoval jachty aj plachetnice, brázdil úzke uličky a fotil dovtedy, kým ma nezahrial akýsi fotografický pocit blaha. Jasno, výborné svetlo, úžasné objekty...

Aby som stihol aj prehliadku Splitu, musel som sa uskromniť obedom z ponuky fastfoodu. To som však nevedel, že okrem linkových autobusov jazdiacich raz za hodinu, tu zachádza aj jedna splitská prímestská linka. Jazdí každých 20 minút. Má síce veľa zastávok, ale človek sa aspoň nestresuje. Tento autobus však nekončí na autobusovej stanici, ale niekde v centre nového mesta. Spočiatku som bol z toho mimo, nevedel som kde som. Moja vytlačená mapa totiž tak široký okruh nepokrývala. Kvalitnú mapu mám v tablete. Lenže ten je v batožine a tá v úschovni na stanici...

S pomocou miestnych som sa v krátkom čase zorientoval a ďalej to šlo už aj bez mapy. Divili sa, že chcem ísť pešky. Tak ďaleko (ako tvrdili) centrum zase nebolo.

Akurát, že to slnko, ktoré som tak túžobne očakával, teraz svietilo oproti. To fotkám veľmi nepomôže. Fotil som teda z uhlov, aby môj výsledok bol ako tak pozerateľný. Potom ma to prestalo baviť, foťák som odložil a už len „vlastnoočne“ sledoval dlhý západ slnka.  A miestne devy, ktoré sa špacírovali okolo prístavu. Svoj názor nemením, ešte stále sa mi akosi nepoznávajú. Mladé sú pohľadné, ale zamračené. Tie staršie sa mračia tiež, a sú „sexi“ asi ako mix Nory M. a Deany H. :-)

V rámci prechádzky mestom som sa zároveň obzeral po suveníroch. Z tých cien som bol pri niektorých tovaroch zarazený. Prišiel som dovolenkovať, nie ratovať chorvátsku ekonomiku... Ak by som mal porovnávať, povedal by som, že Slovinsko je o niečo lacnejšie.

Po zotmení trávim čas na stanici. Ja, zopár turistov a množstvo hlučných a otravných asociálov. Veľmi im nerežem, lebo čas využívam na generálnu hygienu. :-) S tou bol menší problém. Vo vlaku možnosti nebudú, na stanici sprchy nie sú a wecko je v stave ... Na zaplakanie. Ale nemal som na výber. Pomocou namočených a suchých uteráčikov, ktoré nosím so sebou pre prípad núdze, nahrádzam sprchu. Len vlasy som si nemal kde umyť.

Vlak pristavili na poslednú chvíľu. Už nastal čas odchodu, ale až vtedy zistili, že jeden vozeň má problémy s brzdami. Musia ho teda vyradiť. Môj spolucestujúci nastúpi až v meste Knin, mám tak dve hodiny súkromia. Využívam čas. Voda tečie aj v kupé, umývam sa ešte raz a dôkladnejšie. Kým zaľahnem, stihnú mi vlasy vyschnúť.

Miesto som mal fakt ideálne, zaspal som rýchlo. No užíval som si len do chvíle, kým nepristúpil užívateľ dolného lôžka. Bolo už dávno po polnoci, no on pol hodiny šušťal so sáčkami s neskorou večerou a niekoľko minút na to už hlasno chrápal. Súvisle. Až po Záhreb. Nepomáhalo sykanie, pískanie, oslovenie ani búchanie z vedľajšieho kupé.

Záhreb je upršaný. V meste by som tak, či tak nič nenafotil, moknúť sa mi nechce, tak zostávam na stanici. To tri a pol hodinové čakanie si vyplním pomalými raňajkami, kávou...

Dnes budem celý deň sedieť. Še zbešnim :-)

Po chvíli prestalo pršať, mal som pocit, že sa oblačnosť trhá. Na stanici mi už bolo dlho, tak som sa predsa len šiel prejsť do mesta. Lenže opäť sa spustil lejak, na ktorý som nebol ja, ani môj dáždnik pripravený. Trochu mi čvachtá v topánkach, ale vo vlaku vymením ponožky a tých takmer sedem hodín pocestujem naboso. Snáď uschnú.

Vlak bol plný zahraničných turistov. Po čase mi už angličtina začala liezť na nervy. Cestujúci si poriadne užívali, obsluha mobilbaru nestíhala obracať. Maďari si z meškaní očividne ťažkú hlavu nerobia, do Budapešti sme prišli s takmer hodinovou „sekerou“. Prestupoval som na stanici Kelenföld, no bolo to len tak tak. Bez behu sa to nezaobišlo.

Po večeri na Keleti ma čakala už len niekoľkohodinová nudná cesta domov. Zadumaný som hodnotil úspechy i neúspechy tohto tripu. Počasie mi síce čiastočne neprialo, ale môj cestovateľský duch bude mať na pár mesiacov pokoj.

FOTOGALÉRIA TU