Srí Lanka
Skromná, šťastná, usmievavá - Srí Lanka
Pôvodne to mala byť Keňa. Alebo Isla Margarita. S priateľmi sme príprave dovolenky venovali veľa času, no Srí lanku sme (ani neviem prečo) odsunuli kdesi na okraj nášho záujmu. S blížiacim sa dátumom odletu sme náš výber opäť prehodnocovali. A po podrobnom preštudovaní ponuky rakúskych cestoviek bolo rozhodnuté.
U mňa, ako fanúšika lietania, bola dôležitým faktorom aj voľba leteckej spoločnosti. Katarská spoločnosť Qatar Airways bola po minulé roky dlhodobým lídrom najlepších svetových aeroliniek. Akurát vlani ju na čele rebríčka vystriedala spoločnosť Emirates.
O luxuse a pohodlí na palube ich lietadiel nemôže byť pochýb. Výraznou dávkou komfortu sú poctení aj pasažieri ekonomickej triedy, čo sa u iných spoločností nevidí. Väčšie sedadlá, viac miesta na nohy a multimediálne centrum vyhovujúce aj tým najnáročnejším cestujúcim. Každý má k dispozícii obrazovku s rôznymi TV stanicami, viac ako 1000 filmami, niekoľko sto audio CD s rôznymi interpretmi, množstvo hier alebo si iba môže pokojne sledovať na mape priebeh letu s podrobnými letovými informáciami. Ja som si navolil hudbu na pozadie a vyžíval sa v listovaní máp a letových údajoch.
Jedlá poskytované na palube patria medzi špičku toho, čo vám môžu v „oblakoch“ naservírovať. Pripravujú ich ešte na zemi vyhlásení kuchári, letušky sú už iba „čašníčkami“. V ekonomickej triede máte na výber z dvoch alebo troch jedál, v bussines class z piatich.
Kým na lete z Viedne sme sa museli „uskromniť“ s Airbusom A320, let do Colomba sme si vychutnávali v Boeingu 777. Prestupným letiskom bola katarská Doha. Staré letisko dosluhuje. Kapacitne už nepostačuje, aj preto hneď vedľa starého dokončujú obrovitánske nové letisko Hamad.
O kufre sme sa strať nemuseli. Systém tranzitu funguje ukážkovo. Apropó, batožina. I tie najlepšie spoločnosti majú limit na podanú batožinu 23 kíl. Qatar Airways rovných 30. Pri balení sme sa teda uskromňovať nemuseli.
Boeing 777-300 Qatar Airways
Hotel a okolie
Stredisko Koggala hľadajte na samom juhu Srí Lanky. V tejto oblasti sa nachádza niekoľko hotelov, my sme si aj na základe recenzií vybrali druhý najlepší - Long Beach Resort. Slovenské cestovky ho v ponuke nemajú. Preto sme využili služby rakúskej spoločnosti, produkty ktorej predávam i ja.
Zariadenie hotela je v čistých líniách srílanského štýlu pretkaného prvkami anglického. Nábytok je výhradne z masívu, žiadne plasty či drevotrieska. Všetky spoločenské priestory majú otvorenú južnú stenu. Nech sa v hoteli nachádzate kdekoľvek, kontakt s oceánom nestratíte nikdy.
Z jednej strany letovisko obmýva Indický oceán, z druhej jazero Koggala Lake. Výhľad z okna je úžasný. Všade iba samý oceán. Najbližšou pevninou južným smerom je až 15 000 kilometrov vzdialená Antarktída.
Hotel je situovaný na dlhej (údajne najkrajšej) piesočnej pláži obklopený palmovými hájmi, v jeho susedstve sú ďalšie hotely o niečo nižšej kategórie . Tie už cestovné kancelárie ponúkajú. Okolie hotelov je veľmi dobre zorganizované. Platia prísne pravidlá, kam až sa môžu plážoví predajcovia (beach boys) priblížiť. Klienti si teda môžu svoj pobyt vychutnávať bez akéhokoľvek obťažovania. Aj keď musím uznať, v porovnaní s inými krajinami, sú beach boys slušní a zdvorilí. Ak ich odmietnete, pozdravia a neskôr už dajú pokoj.
Strava je rôznorodá, zväčša ázijská. Pripravte sa však väčšiu dávku pálivých prísad. Tu milujú korenie a rozhodne s ním pri varení nešetria. No i „slabšie“ žalúdky si majú z čoho vybrať. Také množstvo jedál, zákuskov, ovocia a zeleniny určite ocení i vyberavý kulinár. Všetko je bio, polotovary tu nepoznajú. Žiadne zažívacie ťažkosti nás nepostretli (to až po návrate domov po prechode na našu stravu – pozn. autora).
Prechádzka po pláži je zárukou romantiky. Sú takmer prázdne, žiadne masové „pretlaky“, aké poznáme z Bulharska lebo Talianska. Občas stretneme páriky, ktoré si ruka v ruke vychutnávajú tú úžasnú atmosféru. Pláž je panensky čistá bez nánosov tráv a neporiadku. Modrá farba oceánu plynulo prechádza cez žltkastý piesok až do zeleného pozadia zloženého z jemnej trávy prerastenej statnými kokosovými plamami. Raj na zemi.
Výhľad z balkóna rezortu Long Beach
Srílančania
Vždy sa usmievajú. Seba i turistov zdvorilo pozdravia. Tí jazykovo zdatnejší sa zastavia a popýtajú sa vás odkiaľ ste, ako sa vám tu páči, či vám nič nechýba... Lebo im nie. Oni sú šťastní. Chudobní, ale šťastní. Ako vyzerá nefalšovaná radosť sme videli pri jednom z našich výletov do hôr. Mieste deti sa iba prišli pozrieť čo to za „bledokožcov“ zavítalo do ich osady. Po tom, ako sme ich obdarili cukríkmi sa s jasotom, radostne poskakujúc, hnali pochváliť rodičom.
Rusi
Opačným prípadom sú novodobí okupanti Srí Lanky – Rusi. Nech robíte čokoľvek, nevyhnete sa im. V súčasnosti tvoria ¾ všetkých návštevníkov. A pre hotelierov nastali krušné časy. Práve kvôli Rusom tu prestali jazdiť návštevníci iných krajín. My sme s nimi už zopár „veselých“ chvíľ zažili v Emirátoch, ale to, čo „vyrábali“ tu... Kradli pri raňajkách, kradli pri večeri. Záhadne sa strácali kávové lyžičky. Boli hluční, nevychovaní. Postrádali aj základné pravidlá slušnosti. Systémom „po nás potopa“ privádzali kuchárov i čašníkov do zúfalstva. Po ich nájazdoch vyzerala reštaurácia ako po tsunami. Dovolím si tvrdiť, že nik iný nedokáže tak znížiť úroveň cestovného ruchu. V tomto sú jedineční.
Miestne cestovky vedia, že sa blíži ich koniec. Oni nechcú poznávať, ostávajú iba na hoteloch.
Jasné, aj medzi nimi nájdete slušných ľudí. Takých je však mizivé percento. Mnohí sa za spávanie svojich krajanov aj hanbili, krčili plecami. Ale viac urobiť nemohli.
Študentky anglickej triedy na "love" turistov
Doprava
Šoféri sú šialenci. Oficiálne sa jazdí síce vľavo, ale využíva sa celá plocha vozovky. Vytriezveli sme už v aute, ktoré nás viezlo z letiska do hotela. Po niekoľkých kilometroch prejazdených na srílanských cestách sme pochopili základné pravidlo. A to, že žiadne pravidlá neexistujú. A ak, tak pravidlo silnejšieho. Kinedryl si neberte, na miestnu dopravu nepomáha. Zle od žalúdka vám bude tak či tak. Brzdí sa iba v ojedinelých prípadoch, stačí mať dobrý klaksón. Na dvojprúdovej ceste sa súčasne obiehajú 4 vozidlá bez potreby zníženia rýchlosti. Míňajú sa o milimetre. Najdrzejší sú vodiči autobusov a kamiónov. Kto miestnu dopravu nezažil, nepochopí. Kým spočiatku by sa v nás krvi nedorezal, ďalšie dni sme už taký strach nemali. A to sme „gumokolesovú“ dopravu využívali hojne.
Najbežnejším a najdostupnejším „približovadlom“ je tuk-tuk. Je to trojkolesová motorka, ktorá okrem vodiča hravo uvezie dvoch (a občas i viac) cestujúcich. Jazda tuk-tukom je jedinečná a nezabudnuteľná. Stačí urobiť pár krokov popri ceste a už vám zastaví šofér tuk-tuku s ponukou odvozu. Za pár drobných.
Ďalšou možnosťou je využitie verejnej dopravy. Je lacná a spoľahlivá. Autobusových spoločností je tu nespočetne a jazdia často. Nikdy nebudete čakať na zastávke viac ako minútu – dve, vždy niečo príde. A netreba sa báť, ako som už spomínal, autobusy majú (nepísanú) prednosť. Pripravte sa však na to, že ak budete na zastávke sám, vodič nezastaví, iba spomalí. Dvere sú otvorené vždy, musíte naskočiť. Stačí len vrecko na zvracanie a môžete sa odviezť. :)
Vlaky vyzerajú napohľad ošumelo a zašlo, ale sú prekvapivo čisté. Na jednu cestu som si zobral biele tričko a aj napriek môjmu zbesilému lietaniu z okna na okno pri „lovení“ dobrých fotozáberov, ostalo čisté. Ako by to dopadlo u nás vysvetľovať asi nemusím. Na tratiach už nebol problém zahliadnuť moderné súpravy, ktoré pomaly vytláčajú zastaralý vozový park.
A teraz pozor. Srí Lanka je síce chudobná krajina, ale kvalitou ciest na ňu nemáme. Aj tá najzapadnutejšia bočná ulička bočnej uličky má povrch kvalitnejší, ako naša najlepšia diaľnica. Bez jedinej trhliny, záplaty či výtlku. Hlavné mesto s juhom spája diaľnica takých kvalít a tak prehľadného značenia, akú som nevidel ani v Nemecku. Aby sa vyhli komplikáciám na prehustených dvojprúdovkách, na frekventovaných úsekoch pribúdajú kilometre rýchlostných ciest. A to u nás nevídaným tempom.
Podobne je na tom železničná infraštruktúra. Vplyv Angličanov je tu veľmi čitateľný, trate sú kvalitné a veľmi dobre značené. Len tak pre zaujímavosť, každý oblúk na trati je osadený tabuľkou s číslom oblúku, kilometrickou polohou, polomerom...
Tuk-tuk. Najdostupnejšie a najlacnejšie "vozítko" po Srí Lanke
Výlety
Srí Lanka nepatrí územne k najväčším. Práve naopak. Ak ste (tak ako ja) poznaniachtivým jedincom, veľa sa pri hľadaní zaujímavých miest nenachodíte. Niet lokality, ktorá by nebola niečím zaujímavá, kultúrnych či historických pamiatok je tu nespočetne veľa. Prírodné krásy vyrážajú dych. Počas nášho pobytu sme prešli iba zlomok toho, čo táto jedinečná krajina ponúka.
Našim sprievodcom bol Saly. Je to miestny mužíček, ktorého (zrejme) jediným zdrojom príjmu je cestovný ruch. A ľudia ako sme my. Spoznali sme sa s ním na pláži. Dohadovanie trasy dlho netrvalo, recenzie na jeho výlety hovorili samé za seba. Jeho okruh bol podobný tomu od veľkých cestoviek, no výhoda cestovania vo štvorici bola zjavná. Kým cestovky robia výlety autobusmi, on nás vozil 6 miestnym vanom, ktorý sa dostane všade. Sedelo sa nám pohodlne, miesta sme mali dosť. Zastavil nám, kde sme len chceli, sám nás upozornil na zaujímavé miesta. Výlet nastavil tak, aby sme čo najlepšie spoznali život tunajších ľudí, ochutnali miestne špeciality a zároveň čo najviac videli z krajiny, na ktorú bol patrične hrdý.
Z hotela sme odchádzali skoro ráno, ešte potme. Prvá časť našej cesty prebiehala po diaľnici, kde bola zrejme nuda, pretože šofér zaspával za volantom a s autom jazdil z pruhu do pruhu. Potom s ním trhlo, on strhol volantom a s nami to vzadu trochu „pohádzalo“. Prebralo ho až svitanie a raňajky v bistre, kde sme aj my ochutnali volské oko v palacinke.
Na jednej z mnohých ovocinárskych fariem sme si pozreli spôsoby pestovania plodín, o existencii ktorých sme často nemali ani tušenia. Kontrastne pôsobili ananásové plantáže, ktorým tiene na horúcom slnku robili kokosové palmy. Ananás, ktorý nám gazdiná naservírovala mačetou, bol tým najsladším, aký sme kedy okúsili.
Na sloní sirotinec sme sa tešili najviac. Zachraňujú tu slony z voľnej prírody, starajú sa o ne až do konca života. Jedinečným divadlom je ich kŕmenie, keď ich vypustia na veľkú lúku a nákladným autom dovezú plnú korbu chutnej zelenej potravy. Mladé sloníčatá prikrmujú mliekom za obrovského jasotu detí, ktoré na ne prišli pozrieť. A potom nasleduje kúpanie v rieke. Radosť slonov je zrejmá už podľa tempa, akým sa k vode ponáhľajú. Dotýkať sa tak obrovských, ale zároveň jemných stvorení je neopísateľnou skúsenosťou. Po tom ako sa sloníča tlačilo pod moju pažu, aby som ho objal a pohladil... Mám z toho celého však zmiešané pocity. Majitelia útulku vycítili, že záujem turistov im prináša peniaze a z dobrého úmyslu záchrany slonov sa stála komerčná záležitosť. Čisto prírodný areál sa pomaly ale isto premieňa na akýsi sloní disneyland. Škoda.
Slony raňajkujú
Zástupcov fauny vystriedala pestrejšia flóra. Na predmestí horského mesta Kandy je rozsiahla botanická záhrada, či skôr park. Rôznorodé druhy a farby rastlín až ťahajú oči, vôňa pre nás exotických rastlín opája zmysly. Plocha popretkávaná chodníkmi láka na prechádzky. Počas nášho „kochania sa“ nás zastavilo niekoľko skupín študentov z anglickej triedy. Mali za úlohu oslovovať cudzincov, pýtať sa ich na dojmy, domovskú krajinu, získať nejaké kontakty a podpisy. Spoločné fotografovanie bolo nevyhnutnosťou. Cítili sme sa ako celebrity.
Mesto Kandy v horách je pojmom v budhistickom svete. Je akýmsi budhistickým Vatikánom. Jazero priamo pod oknami chrámu je priam predurčené na oddych a okružné prechádzky. Návštevu chrámu sme si dobre načasovali, konali sa totiž slávnosti podobné tým našim – odpustovým. Masy ľudí s obetnými darmi neprestajne prúdili dnu a von, prehliadka sa nám tak trochu obmedzila. Dostali sme sa do nemecko-ruskej skupiny. Sprevádzal nás chlapík, ktorý sa až nápadne ponášal na Lenina. Len bol čierny. No keď „spustil“ po rusky... Normálne som začal veriť tomu, že Lenin je večne živý.
Budhistický "Vatikán" v meste Kandy
Súčasťou večera bolo predstavenie tradičných tancov. Dunenie bubnov, farebné odevy a dychvyrážajúce kreácie tanečníkov nás dostávalo do tranzu. Nechýbala ohňová šou, ktorú uzavrelo trochu komické chodenie po žeravých uhlíkoch.
Nocovali sme v hoteli s panoramatickým výhľadom na mesto i okolité hory. Bol to snáď najvyššie umiestený hotel v meste. Spalo sa úžasne.
Spoločnosť na izbe nám robila malá jašterička, ktorá slúžila ako najlepší repelent. Nás sa ani nedotkla, ale hmyz nemal šancu. Netreba sa báť. Ako sme si neskôr všimli, jašteričky boli aj na izbe v našom prímorskom hoteli. Sú maličké, rozkošné, plaché. A aspoň nás nič nepoštípalo.
Mojou podmienkou na tohto okruhu bola návšteva stanice. Prišli sme tam ráno v čase špičky, ale prednosta nám aj napriek vyťaženosti vďačne ukázal fungovanie zabezpečovacieho zariadenia. Nostalgicky sme si zaspomínali na výdaj lepenkových lístkov, mohol som nahliadnuť do dopravnej dokumentácie...
S autom sme vystúpali do priesmyku Nuwara Eliya, ktorý nie je známy len úžasnými vyhliadkami, ale hlavne čajovníkovými plantážami. Práve tu rastie ten najlepší čaj na svete. Ceylónsky. Oficiálny názov Srí Lanky bol totiž donedávna Ceylón. Ženy otrhávajú mladé lístky za extrémne nízku mzdu, no paradoxne nimi nazbieraný čaj má najvyššiu cenu. Zisky si podelia obchodníci. Možnosť vyskúšať si zber sme mali aj my. Vychudnutú zberačku náš malý finančný príspevok za ochotné pózovanie pred fotoaparátom úprimne potešil.
Nesmela chýbať návšteva čajovej továrne. Tu sa lístky spracovávajú, sušia, fermentujú a triedia. Navonok jednoduchý proces, lenže kvalita miestnych čajov je výsledkom dlhoročných skúseností a tradície.
Zberačky čajových lístkov na plantážach
Naše ďalšie výlety po regióne boli už po vlastnej osi. Dopravným prostriedkom boli vlastné nohy, tuk-tuk alebo vlak.
Najbližším a zároveň najväčším mestom v okolí je Galle. Tuk-tuk tú asi 15 kilometrovú vzdialenosť zvládol za 20 minút. Cestou sa naskytajú možnosti návštevy menšej botanickej záhrady alebo kúpania v predmestskej lagúne. Môj cieľ však bol jasný – musím vidieť stanicu. Odtiaľto odchádzajú vlaky do hlavného mesta Colombo, ale aj na juh do Matary. Na nástupištiach vládol čulý ruch, modernizovali ich. Namiesto dlažby bola celá plocha vysypaná utlačeným pieskom. Nevybrali sme si práve najvhodnejší čas, počas podvečernej špičky sa pracujúci „rozliezali“ regionálnymi vlakmi po okolí. Dlho sme sa nezdržali. Mal som pocit, že moje fotografovanie sa nestretlo s veľkým pochopením. Náš šofér „exota“ ako som ja zrejme ešte neviezol. Turistom slúži denne, ale žeby práve stanica mala byť na zozname pamiatok, ktoré treba vidieť... Po čase sa s tým zmieril. :)
Po mierne nanútenej zastávke u jeho známeho, ktorý má „najlepší“ obchod so suvenírmi v meste, sme zastali pri najznámejšej pamiatke mesta. Starej pevnosti, ktorú postavili ešte Portugalci. Slnko však bolo už pomerne nízko a jeho slabé svetlo dobrým fotkám neprialo. Ešte v krátkosti sme nakukli na míting, ktorým sa chcel predstaviť kandidát sobotňajších regionálnych volieb. Držíme mu palce :)
Na najjužnejšie miesto ostrova som sa vybral vlakom. Matara je pokojné neveľké mestečko, kde sa miešajú kultúry moreplavcov, ktorí tu čas od času mali mocenské ambície. Či to už boli Portugalci, Holanďania alebo Angličania, všetci tu po sebe niečo zanechali. Na stanici som navštívil dopravnú kanceláriu, kde som mohol sledovať výpravcu pri obsluhe vari najmodernejšieho zariadenia na ostrove. Pred budovou som si odchytil tuk-tuk a dohodol s vodičom trasu. Zaujímal ma maják, ktorý označuje najjužnejšiu časť Srí Lanky. Návšteva stála zato. Ako z romantického filmu. Nádhera. Je postavený z bieleho kameňa a aj napriek okrúhlym skalám pri jeho základni sa dá v jeho blízkosti aj okúpať. Neďaleká zátoka sa javí až neskutočne krásna. Ako namaľovaná.
Šofér začal zjednávať. Chcel zarobiť viac a preto mi ponúkol návštevu neďalekého budhistického kláštora. Pohotovo mi ukázal fotky v mobile a mňa jeho ponuka zaujala. Dominantou je socha obrovského sediaceho Budhu. Značná časť kláštora je v podzemí, veľa v tých úzkych chodbách vidieť nie je, ale mňa zaujali výjavy z kamasútry na stenách. Dodnes neviem, či sú súčasťou budhistickej kultúry alebo si mnísi chceli okoreniť svoj skromný život :)
Vlak naspäť som už bohužiaľ nestihol, tak ma vodič ochotne (a za značný príplatok) odviezol až do hotela. Cestou mi ukazoval zaujímavé miesta. Zastavovali sme často, veľakrát aj nedobrovoľne, pretože z tuk-tuku na tej dlhej trase vždy niečo odpadlo. :)
V niekoľkých zálivoch je pri brehu množstvo do dna zarazených kolov, na ktorých sedia rybári. Trpezlivo čakajú na záber. Lovia rybky, ktoré sú veľmi plaché, rafinované a sú považované za miestnu delikatesu. Uloviť ju môže len ten, koho nie je vidieť. Tento starý spôsob rybolovu sa dedí z generácie na generáciu.
Maják v Dondre
Voľby
Práve v čase, keď u nás „zúrili“ prezidentské voľby, tu sa konali voľby komunálne. Aj pri našich cestách po okolitých mestách sme neraz natrafili na politický míting, plagáty s tvárami „tých pravých“ boli všade. Volebný deň bol zároveň dňom samých obmedzení. Absolútny zákaz podávania alkoholu nás ani tak netrápil, no to iba do chvíle, keď nám barman odmietol načapovať pivo. Vtedy nás riadne naštval :)
Účasť bola slušná, niečo vyše 80%. Na celý priebeh dozerali ozbrojenci v maskáčoch. Keby niečo.
Náš domorodý priateľ Saly nám neodporúčal opúšťať hotel, používať verejnú dopravu a zapájať sa do spoločenského života. Pre istotu. Zrejme mu na nás naozaj záležalo. :)
Nasledujúci deň som od skorého rána sledoval výsledky. Ako dopadli voľby pre miestnych, neviem posúdiť. Ľudia sa tu totiž tvária šťastne vždy. A z výsledku tých u nás som bol šťastný aj ja. :)
Epilóg
Zvyknúť si na Srí Lanku je tak ľahké. Splyniete s prírodou, s miestnym spôsobom života a aj s ľuďmi. Farba kože nehrá žiadnu úlohu. Predstava opätovnej dovolenky v tak skvelej krajine je viac ako lákavá. Slovák sa tu aj so svojim nie najvyšším platom cíti ako kráľ. Najdrahšou položkou dovolenky je letenka. Pohoda a láskavosť, ktorá tu sála z každého kúta, je však na nezaplatenie.
Odchádzalo sa nám ťažko. Tie necelé dva týždne zbehli expresne rýchlo. Toľko sme toho ešte chceli vidieť, zažiť. Verím, že sa tu ešte vrátime. Preto nie zbohom, ale dovidenia, Srí Lanka.
Obrovská socha Budhu v kláštore v meste Matara